kozub

Text hesla

kozub

1. aj krb — zariadenie primárne slúžiace na kúrenie alebo na doplnkové vykurovanie obytných priestorov budov s čiastočne (neúplne) uzatvoreným ohniskom napojeným na komín odvádzajúci spaliny. Kozuby sa v menšej miere využívajú aj na grilovanie či na svietenie a sú výrazným estetickým prvkom v interiéri i v exteriéri. Otvorený interiérový kozub (historicky tradičný kozub) je spojený so stavebnou konštrukciou budovy a jeho základom je hranatý alebo oblúkový výklenok siahajúci približne do výšky ľudskej postavy. Ohnisko kozuba, ktoré býva ploché (bez roštu) a z troch strán obmurované, pričom čelná plocha je otvorená smerom do miestnosti, plynulo prechádza do širokého sopúcha (prieťah; horizontálny otvor), ktorý odvádza spaliny do komína. Z hľadiska správnej funkcie kozuba (dostatočný prístup vzduchu na horenie a odvod spalín do komína) je dôležitý vhodný pomer plochy otvoru kozuba a prierezu komína. Otvorený kozub je vhodným dekoračným prvkom obydlí, jeho dôležitým pozitívom je možnosť pohľadu na otvorený oheň, nevýhodou v porovnaní s kachľami, resp. s kachľovou pecou (vykurovacie zariadenia s uzatvoreným ohniskom, zväčša s roštom) je však príliš malá účinnosť vykurovania v dôsledku tepelných strát. Ďalšími nevýhodami otvorených kozubov sú nerovnomerné rozloženie teploty v miestnosti, vysoká prašnosť a pri nevhodných podmienkach tlaku vzduchu aj dymenie do miestnosti. Počas historického vývoja sa na zvýšenie efektivity a zníženie príliš silného sálavého tepla aplikovalo viacero zlepšení, napr. zmenšil sa otvor kozuba, čo sa dosiahlo pomocou kovovej (zväčša liatinovej) platne, ktorá sa namontovala do jeho hornej časti a odtienila (presmerovala) časť sálavého tepla z otvoreného plameňa a ohrievala okolitý vzduch. Neskôr sa aj časti sopúcha robili z tepelne vodivého materiálu, vďaka čomu sa dostalo do miestnosti viac tepla, alebo sa zhotovoval sopúch s dvojitou stenou, pričom vzduch nachádzajúci sa medzi stenami sa ohrial a vystupoval otvormi cez mriežku v hornej časti sopúcha. Na zmiernenie sálania tepla a zabránenie úletu iskier z ohňa do miestnosti sa pred otvor kozuba niekedy umiestňovala aj premiestniteľná zástena. Na ochranu pred popálením mal otvor kozuba často mrežové dvere. Nevhodné ťahové pomery kozuba (odťah spalín do komína) je možné riešiť pomocou regulovateľnej klapky v sopúchu. Tá sa s cieľom zabrániť unikaniu teplého vzduchu z miestnosti v čase mimo prevádzky kozuba zatvára.
Ďalším spôsobom na zlepšenie účinnosti využitia tepla je zabudovanie kozubového výmenníka (nazýva sa aj krbový výmenník). Je to kovová nádoba alebo rúrový had vnútri kozuba, ktoré slúžia na ohrev úžitkovej vody či vody na vykurovanie miestností (teplovodný kozub), alebo sústava hrubších rúr či lamiel, v ktorých sa ohrieva vzduch (teplovzdušný kozub), ktorý môže byť vedený ďalej na vykurovanie susedných miestností, prípadne aj celého domu. Pri moderných teplovzdušných kozuboch je cirkulácia vzduchu často podporovaná elektrickým ventilátorom, pri teplovodných kozuboch sa používa obehové čerpadlo.
V modernej dobe úsilie skombinovať výhody kozubov a kachieľ, t. j. popri zachovaní vzhľadu zlepšiť účinnosť a znížiť spotrebu paliva, viedlo k vytvoreniu alternatívnych konštrukcií. Vznikli kozubové kachle (aj krbové kachle; rozšírené od 70. rokov 20. stor.), čo sú väčšinou kovové, zriedka murované, samostatne stojace kachle, pri ktorých dvierka z tepelne odolného skla umožňujú pohľad na plamene.
V súčasnosti sa namiesto klasických, otvorených kozubov zhotovujú prevažne kozuby s kozubovou vložkou (nazýva sa aj krbová vložka), čo sú vlastne kozubové kachle obmurované tzv. obstavbou. Dekoratívny architektonický vzhľad podobný otvorenému kozubu zostáva pri nich zachovaný, vďaka zatvárateľným dvierkam je však prívod vzduchu regulovaný, teplota výrazne vyššia a dosahovaná účinnosť až 80-percentná (15-percentná pri otvorenom kozube). Kozubové vložky sa často kombinujú s výmenníkmi tepla.
Pri stavbe kozuba i obstavby sa používajú špeciálne stavebné materiály schopné odolávať tepelným šokom (rozpínanie materiálu pri ohriatí a následný návrat do pôvodného stavu), napr. žiaruvzdorné prefabrikované tvarovky alebo žiaruvzdorné omietky. Na obklad sa používa obkladová keramika, prírodný alebo leštený kameň (pieskovec, vápenec, mramor, žula) alebo ušľachtilé kovy a zliatiny (oceľ, chróm, nikel), prípadne aj drevo. V kozube sa tradične vykurovalo drevom (drevenými polenami), v novších konštrukciách (kozubové kachle, kozubové vložky) je možné vykurovať takmer všetkými druhmi tuhých palív (drevo, drevené brikety, uhlie).
Ako kozuby sa označujú aj plynové alebo elektrické zariadenia, pri ktorých je zachovaný architektonický vzhľad kozubov, vytvára sa však v nich len ilúzia plameňov plápolaním vhodne zafarbených textilných pásikov v prúde vzduchu elektrického ventilátora či ilúzia žeravých uhlíkov rozžeravením vhodných objektov pomocou elektrických odporových špirál alebo sa v nich len premieta obraz ohňa z elektronickej nahrávky. Kozuby spaľujúce lieh sú takmer výlučne estetickým prvkom moderných interiérov, vykurujú len minimálne. Okrem interiérových kozubov sa budujú aj exteriérové, záhradné kozuby, t. j. architektonicky stvárnené otvorené ohniská, ktoré slúžia najmä na grilovanie.

Otvorené interiérové kozuby sa používali pravdepodobne už v 9. stor. (zachovaný ideálny plán kláštora Sankt Gallen v dnešnom Švajčiarsku, okolo 820). Neskôr sa uplatňovali najmä v gotických hradných sieňach a v renesančných zámkoch, a to často v nikách miestností. Od 15. stor. sa rozšírili aj do domov bohatých mešťanov, kde predstavovali výnimočnú súčasť interiérového zariadenia. Vertikálne kovové platne (zväčša zo železnej liatiny), ktoré sa od konca 15. stor. umiestňovali do hornej časti otvoru kozuba a ktorých funkciou bolo sústreďovať (kumulovať) teplo a vyžarovať ho do miestnosti, boli často reliéfne zdobené. Vonkajší obklad (čelo) kozuba býval zhotovovaný z kameňa (najmä z mramoru), tehál, z glazovanej hliny alebo zo štuky a mával bohatú reliéfnu výzdobu ovplyvnenú dobovými slohmi. Na kozubovú rímsu bývali umiestňované hodiny, svietniky alebo vázy, prípadne menšie plastiky. Kozuby boli rozšírené najmä v románskych krajinách (od 14. stor. Taliansko, Francúzsko), obzvlášť obľúbené boli v anglosaských krajinách, kde symbolizovali tradíciu v bývaní a prispievali k vytvoreniu pocitu intimity v obydliach. V súčasnosti vzhľadom na vysokú nehospodárnosť (neefektívnosť) tohto spôsobu vykurovania plní otvorený kozub čoraz viac len funkciu interiérového dekoratívneho prvku.

2. v minulosti čiastočne uzatvorené ohnisko umiestnené vo výške okolo 70 cm nad podlahou, používané na varenie; pec.

Text hesla

kozub

1. aj krb — zariadenie primárne slúžiace na kúrenie alebo na doplnkové vykurovanie obytných priestorov budov s čiastočne (neúplne) uzatvoreným ohniskom napojeným na komín odvádzajúci spaliny. Kozuby sa v menšej miere využívajú aj na grilovanie či na svietenie a sú výrazným estetickým prvkom v interiéri i v exteriéri. Otvorený interiérový kozub (historicky tradičný kozub) je spojený so stavebnou konštrukciou budovy a jeho základom je hranatý alebo oblúkový výklenok siahajúci približne do výšky ľudskej postavy. Ohnisko kozuba, ktoré býva ploché (bez roštu) a z troch strán obmurované, pričom čelná plocha je otvorená smerom do miestnosti, plynulo prechádza do širokého sopúcha (prieťah; horizontálny otvor), ktorý odvádza spaliny do komína. Z hľadiska správnej funkcie kozuba (dostatočný prístup vzduchu na horenie a odvod spalín do komína) je dôležitý vhodný pomer plochy otvoru kozuba a prierezu komína. Otvorený kozub je vhodným dekoračným prvkom obydlí, jeho dôležitým pozitívom je možnosť pohľadu na otvorený oheň, nevýhodou v porovnaní s kachľami, resp. s kachľovou pecou (vykurovacie zariadenia s uzatvoreným ohniskom, zväčša s roštom) je však príliš malá účinnosť vykurovania v dôsledku tepelných strát. Ďalšími nevýhodami otvorených kozubov sú nerovnomerné rozloženie teploty v miestnosti, vysoká prašnosť a pri nevhodných podmienkach tlaku vzduchu aj dymenie do miestnosti. Počas historického vývoja sa na zvýšenie efektivity a zníženie príliš silného sálavého tepla aplikovalo viacero zlepšení, napr. zmenšil sa otvor kozuba, čo sa dosiahlo pomocou kovovej (zväčša liatinovej) platne, ktorá sa namontovala do jeho hornej časti a odtienila (presmerovala) časť sálavého tepla z otvoreného plameňa a ohrievala okolitý vzduch. Neskôr sa aj časti sopúcha robili z tepelne vodivého materiálu, vďaka čomu sa dostalo do miestnosti viac tepla, alebo sa zhotovoval sopúch s dvojitou stenou, pričom vzduch nachádzajúci sa medzi stenami sa ohrial a vystupoval otvormi cez mriežku v hornej časti sopúcha. Na zmiernenie sálania tepla a zabránenie úletu iskier z ohňa do miestnosti sa pred otvor kozuba niekedy umiestňovala aj premiestniteľná zástena. Na ochranu pred popálením mal otvor kozuba často mrežové dvere. Nevhodné ťahové pomery kozuba (odťah spalín do komína) je možné riešiť pomocou regulovateľnej klapky v sopúchu. Tá sa s cieľom zabrániť unikaniu teplého vzduchu z miestnosti v čase mimo prevádzky kozuba zatvára.
Ďalším spôsobom na zlepšenie účinnosti využitia tepla je zabudovanie kozubového výmenníka (nazýva sa aj krbový výmenník). Je to kovová nádoba alebo rúrový had vnútri kozuba, ktoré slúžia na ohrev úžitkovej vody či vody na vykurovanie miestností (teplovodný kozub), alebo sústava hrubších rúr či lamiel, v ktorých sa ohrieva vzduch (teplovzdušný kozub), ktorý môže byť vedený ďalej na vykurovanie susedných miestností, prípadne aj celého domu. Pri moderných teplovzdušných kozuboch je cirkulácia vzduchu často podporovaná elektrickým ventilátorom, pri teplovodných kozuboch sa používa obehové čerpadlo.
V modernej dobe úsilie skombinovať výhody kozubov a kachieľ, t. j. popri zachovaní vzhľadu zlepšiť účinnosť a znížiť spotrebu paliva, viedlo k vytvoreniu alternatívnych konštrukcií. Vznikli kozubové kachle (aj krbové kachle; rozšírené od 70. rokov 20. stor.), čo sú väčšinou kovové, zriedka murované, samostatne stojace kachle, pri ktorých dvierka z tepelne odolného skla umožňujú pohľad na plamene.
V súčasnosti sa namiesto klasických, otvorených kozubov zhotovujú prevažne kozuby s kozubovou vložkou (nazýva sa aj krbová vložka), čo sú vlastne kozubové kachle obmurované tzv. obstavbou. Dekoratívny architektonický vzhľad podobný otvorenému kozubu zostáva pri nich zachovaný, vďaka zatvárateľným dvierkam je však prívod vzduchu regulovaný, teplota výrazne vyššia a dosahovaná účinnosť až 80-percentná (15-percentná pri otvorenom kozube). Kozubové vložky sa často kombinujú s výmenníkmi tepla.
Pri stavbe kozuba i obstavby sa používajú špeciálne stavebné materiály schopné odolávať tepelným šokom (rozpínanie materiálu pri ohriatí a následný návrat do pôvodného stavu), napr. žiaruvzdorné prefabrikované tvarovky alebo žiaruvzdorné omietky. Na obklad sa používa obkladová keramika, prírodný alebo leštený kameň (pieskovec, vápenec, mramor, žula) alebo ušľachtilé kovy a zliatiny (oceľ, chróm, nikel), prípadne aj drevo. V kozube sa tradične vykurovalo drevom (drevenými polenami), v novších konštrukciách (kozubové kachle, kozubové vložky) je možné vykurovať takmer všetkými druhmi tuhých palív (drevo, drevené brikety, uhlie).
Ako kozuby sa označujú aj plynové alebo elektrické zariadenia, pri ktorých je zachovaný architektonický vzhľad kozubov, vytvára sa však v nich len ilúzia plameňov plápolaním vhodne zafarbených textilných pásikov v prúde vzduchu elektrického ventilátora či ilúzia žeravých uhlíkov rozžeravením vhodných objektov pomocou elektrických odporových špirál alebo sa v nich len premieta obraz ohňa z elektronickej nahrávky. Kozuby spaľujúce lieh sú takmer výlučne estetickým prvkom moderných interiérov, vykurujú len minimálne. Okrem interiérových kozubov sa budujú aj exteriérové, záhradné kozuby, t. j. architektonicky stvárnené otvorené ohniská, ktoré slúžia najmä na grilovanie.

Otvorené interiérové kozuby sa používali pravdepodobne už v 9. stor. (zachovaný ideálny plán kláštora Sankt Gallen v dnešnom Švajčiarsku, okolo 820). Neskôr sa uplatňovali najmä v gotických hradných sieňach a v renesančných zámkoch, a to často v nikách miestností. Od 15. stor. sa rozšírili aj do domov bohatých mešťanov, kde predstavovali výnimočnú súčasť interiérového zariadenia. Vertikálne kovové platne (zväčša zo železnej liatiny), ktoré sa od konca 15. stor. umiestňovali do hornej časti otvoru kozuba a ktorých funkciou bolo sústreďovať (kumulovať) teplo a vyžarovať ho do miestnosti, boli často reliéfne zdobené. Vonkajší obklad (čelo) kozuba býval zhotovovaný z kameňa (najmä z mramoru), tehál, z glazovanej hliny alebo zo štuky a mával bohatú reliéfnu výzdobu ovplyvnenú dobovými slohmi. Na kozubovú rímsu bývali umiestňované hodiny, svietniky alebo vázy, prípadne menšie plastiky. Kozuby boli rozšírené najmä v románskych krajinách (od 14. stor. Taliansko, Francúzsko), obzvlášť obľúbené boli v anglosaských krajinách, kde symbolizovali tradíciu v bývaní a prispievali k vytvoreniu pocitu intimity v obydliach. V súčasnosti vzhľadom na vysokú nehospodárnosť (neefektívnosť) tohto spôsobu vykurovania plní otvorený kozub čoraz viac len funkciu interiérového dekoratívneho prvku.

2. v minulosti čiastočne uzatvorené ohnisko umiestnené vo výške okolo 70 cm nad podlahou, používané na varenie; pec.

Zverejnené 19. júla 2021.

citácia

Kozub [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-12-06]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kozub