kozmopolitizmus

Text hesla

kozmopolitizmus [gr.] —

1. biol. rozšírenie organizmov (napr. rastlín a živočíchov) takmer na celej zemeguli; → kozmopolit;

2. filoz., politol. — politicko-filozofický názor, podľa ktorého treba človeka pokladať predovšetkým za predstaviteľa ľudského rodu ako takého, za občana sveta (gr. kosmos = harmonický, dobre usporiadaný svet, polités = občan), a až potom za príslušníka nejakého iného spoločenstva (národného, kultúrneho, náboženského). Kozmopolitizmus sa pokladá za protiklad nacionalizmu, šovinizmu a regionalizmu. Jeho filozofické základy položili stoici a Cicero, podľa ktorých človek patrí do celku ľudského spoločenstva a nielen do obce, v ktorej sa narodil. Človek sa práve prostredníctvom konkrétneho spoločenstva, v ktorom žije, môže začleniť do svetovej či univerzálnej obce. Významným míľnikom v uvažovaní o kozmopolitizme bolo dielo I. Kanta K večnému mieru. Filozofický návrh (Zum ewigen Frieden. Ein philosophischer Entwurf, 1795; slov. 1963), v ktorom hovorí o voľnom združovaní národov, pričom toto združovanie neznamená popieranie národnej, kultúrnej či náboženskej príslušnosti, ale jej prekročenie. Kozmopolitné právo sa má obmedziť na určenie podmienok všesvetovej pohostinnosti, čiže princípu, podľa ktorého sa s človekom prichádzajúcim na cudzie územie, do cudzej krajiny nemá zaobchádzať ako s nepriateľom. To znamená, že kozmopolitným sa stáva právo a národy sa nevzdávajú ani svojich tradícií, ani politickej suverenity.

V priebehu histórie vzniklo veľké množstvo názorov na to, čo by malo tvoriť základ celosvetového spoločenstva: môžu to byť morálne normy (morálny kozmopolitizmus), politické štruktúry (politický kozmopolitizmus), kultúrne hodnoty (kultúrny kozmopolitizmus) alebo ekonomické postupy (ekonomický kozmopolitizmus). Aktuálne kozmopolitné koncepcie nadväzujú na univerzalistické tradície v dejinách západného myšlienkového okruhu. Vychádzajú najmä z ideálu rovnosti, ktorý je v západnej filozofickej tradícii prítomný v rozličných podobách. Súčasní teoretici kozmopolitizmu vysvetľujú svoju pozíciu v súlade s myšlienkami I. Kanta, pričom vychádzajú predovšetkým z jeho osvietenského chápania človeka. Preferujú indivíduum, svetoobčana ako fundamentálny element, na ktorý sa vzťahuje určitý rozsah práv a povinností na národnej i nadnárodnej úrovni. Argumentujú existenciou určitých univerzálne platných morálnych noriem (morálny kozmopolitizmus), ktoré možno za istých okolností aplikovať na princípy spravodlivosti, pričom východiskovým predpokladom akejkoľvek koncepcie globálnej spravodlivosti by mala byť ochrana ľudských práv. Kozmopolitizmus tak zahŕňa štyri odlišné, ale prekrývajúce sa hľadiská: identifikáciu so svetom alebo s ľudstvom, ktorá presahuje miestne väzby (v niektorých prípadoch je však dôvodom na odmietanie povinností voči miestnym inštitúciám verejnej moci), otvorenosť a toleranciu k myšlienkam a hodnotám iných, očakávanie dejinného vývoja smerom k svetovému mieru a normatívny postoj obhajujúci kozmopolitné ciele a činnosti. S morálnou rovinou úzko súvisí politická rovina (politický kozmopolitizmus), pre ktorú je typické presvedčenie, že všetci ľudia majú právo na rovnaký rešpekt a úctu bez ohľadu na svoj spoločenský alebo akýkoľvek iný status, ako aj snaha o prekročenie rámca vlastného štátu vytvorením medzinárodných politických inštitúcií (modelom pri vzniku medzinárodných organizácií na zač. 20. stor., napr. Spoločenstva národov, bol Kantov projekt spoločenstva národov opierajúci sa o rozmanitosť štátov), podľa iných teórií vytvorením federálneho systému s ústredným orgánom, ale aj centralizovaného svetového štátu (svetoobčianstvo by malo prevážiť nad národným občianstvom). V oblasti kultúry (kultúrny kozmopolitizmus) kozmopolitizmus odmieta výlučné pripútanie sa k určitej forme kultúry, podporuje kultúrnu rozmanitosť v presvedčení, že jestvujú rozdielne formy kultúrnych prejavov, o ktoré sa delia všetci. Pri ekonomických postupoch (ekonomický kozmopolitizmus) propaguje voľný obchod a globálny trh. Globalizovaná obchodná výmena a nadnárodné komunikačné systémy však v súčasnom svete oslabili suverénnosť národných štátov, takže ich spôsoby vlády a definície občianstva sa stali prekonanými. Je však otázne, či sa prípadné svetové spoločenstvo môže opierať iba o paradigmu obchodnej výmeny. Zároveň jednotlivé štáty uplatňujú rôzne hodnotové kritériá a ich postoje k otázke ľudských a občianskych práv sa často veľmi odlišujú. Preto dnešné úvahy o kozmopolitizme kladú nové nároky na uvažovanie o témach ako demokracia, všeobecné dobro, občianstvo, politická subjektivita či štátna suverenita. Z praktického hľadiska je problémom kozmopolitizmu skutočnosť, že nevenuje dostatočnú pozornosť spoločenskému významu jazyka, neberie do úvahy rozmanitosť jazykov a pri nevyhnutnosti vzájomnej komunikácie medzi ľuďmi vytvára požiadavku na všeobecné používanie spoločného jazyka.

Text hesla

kozmopolitizmus [gr.] —

1. biol. rozšírenie organizmov (napr. rastlín a živočíchov) takmer na celej zemeguli; → kozmopolit;

2. filoz., politol. — politicko-filozofický názor, podľa ktorého treba človeka pokladať predovšetkým za predstaviteľa ľudského rodu ako takého, za občana sveta (gr. kosmos = harmonický, dobre usporiadaný svet, polités = občan), a až potom za príslušníka nejakého iného spoločenstva (národného, kultúrneho, náboženského). Kozmopolitizmus sa pokladá za protiklad nacionalizmu, šovinizmu a regionalizmu. Jeho filozofické základy položili stoici a Cicero, podľa ktorých človek patrí do celku ľudského spoločenstva a nielen do obce, v ktorej sa narodil. Človek sa práve prostredníctvom konkrétneho spoločenstva, v ktorom žije, môže začleniť do svetovej či univerzálnej obce. Významným míľnikom v uvažovaní o kozmopolitizme bolo dielo I. Kanta K večnému mieru. Filozofický návrh (Zum ewigen Frieden. Ein philosophischer Entwurf, 1795; slov. 1963), v ktorom hovorí o voľnom združovaní národov, pričom toto združovanie neznamená popieranie národnej, kultúrnej či náboženskej príslušnosti, ale jej prekročenie. Kozmopolitné právo sa má obmedziť na určenie podmienok všesvetovej pohostinnosti, čiže princípu, podľa ktorého sa s človekom prichádzajúcim na cudzie územie, do cudzej krajiny nemá zaobchádzať ako s nepriateľom. To znamená, že kozmopolitným sa stáva právo a národy sa nevzdávajú ani svojich tradícií, ani politickej suverenity.

V priebehu histórie vzniklo veľké množstvo názorov na to, čo by malo tvoriť základ celosvetového spoločenstva: môžu to byť morálne normy (morálny kozmopolitizmus), politické štruktúry (politický kozmopolitizmus), kultúrne hodnoty (kultúrny kozmopolitizmus) alebo ekonomické postupy (ekonomický kozmopolitizmus). Aktuálne kozmopolitné koncepcie nadväzujú na univerzalistické tradície v dejinách západného myšlienkového okruhu. Vychádzajú najmä z ideálu rovnosti, ktorý je v západnej filozofickej tradícii prítomný v rozličných podobách. Súčasní teoretici kozmopolitizmu vysvetľujú svoju pozíciu v súlade s myšlienkami I. Kanta, pričom vychádzajú predovšetkým z jeho osvietenského chápania človeka. Preferujú indivíduum, svetoobčana ako fundamentálny element, na ktorý sa vzťahuje určitý rozsah práv a povinností na národnej i nadnárodnej úrovni. Argumentujú existenciou určitých univerzálne platných morálnych noriem (morálny kozmopolitizmus), ktoré možno za istých okolností aplikovať na princípy spravodlivosti, pričom východiskovým predpokladom akejkoľvek koncepcie globálnej spravodlivosti by mala byť ochrana ľudských práv. Kozmopolitizmus tak zahŕňa štyri odlišné, ale prekrývajúce sa hľadiská: identifikáciu so svetom alebo s ľudstvom, ktorá presahuje miestne väzby (v niektorých prípadoch je však dôvodom na odmietanie povinností voči miestnym inštitúciám verejnej moci), otvorenosť a toleranciu k myšlienkam a hodnotám iných, očakávanie dejinného vývoja smerom k svetovému mieru a normatívny postoj obhajujúci kozmopolitné ciele a činnosti. S morálnou rovinou úzko súvisí politická rovina (politický kozmopolitizmus), pre ktorú je typické presvedčenie, že všetci ľudia majú právo na rovnaký rešpekt a úctu bez ohľadu na svoj spoločenský alebo akýkoľvek iný status, ako aj snaha o prekročenie rámca vlastného štátu vytvorením medzinárodných politických inštitúcií (modelom pri vzniku medzinárodných organizácií na zač. 20. stor., napr. Spoločenstva národov, bol Kantov projekt spoločenstva národov opierajúci sa o rozmanitosť štátov), podľa iných teórií vytvorením federálneho systému s ústredným orgánom, ale aj centralizovaného svetového štátu (svetoobčianstvo by malo prevážiť nad národným občianstvom). V oblasti kultúry (kultúrny kozmopolitizmus) kozmopolitizmus odmieta výlučné pripútanie sa k určitej forme kultúry, podporuje kultúrnu rozmanitosť v presvedčení, že jestvujú rozdielne formy kultúrnych prejavov, o ktoré sa delia všetci. Pri ekonomických postupoch (ekonomický kozmopolitizmus) propaguje voľný obchod a globálny trh. Globalizovaná obchodná výmena a nadnárodné komunikačné systémy však v súčasnom svete oslabili suverénnosť národných štátov, takže ich spôsoby vlády a definície občianstva sa stali prekonanými. Je však otázne, či sa prípadné svetové spoločenstvo môže opierať iba o paradigmu obchodnej výmeny. Zároveň jednotlivé štáty uplatňujú rôzne hodnotové kritériá a ich postoje k otázke ľudských a občianskych práv sa často veľmi odlišujú. Preto dnešné úvahy o kozmopolitizme kladú nové nároky na uvažovanie o témach ako demokracia, všeobecné dobro, občianstvo, politická subjektivita či štátna suverenita. Z praktického hľadiska je problémom kozmopolitizmu skutočnosť, že nevenuje dostatočnú pozornosť spoločenskému významu jazyka, neberie do úvahy rozmanitosť jazykov a pri nevyhnutnosti vzájomnej komunikácie medzi ľuďmi vytvára požiadavku na všeobecné používanie spoločného jazyka.

Zverejnené 25. februára 2022.

Kozmopolitizmus [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2022-06-29]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kozmopolitizmus