kostarická literatúra

kostarická literatúra — latinskoamerická národná literatúra písaná najmä v španielskom jazyku. Ako národná literatúra sa konštituovala pomerne neskoro, jej rozvoj prebiehal súbežne s rozvojom historiografie, esejistiky a novinárstva a súvisel s procesom formovania národného povedomia v Kostarike. V koloniálnom období (1523 – 1821) nevznikli žiadne významné literárne diela, písomná produkcia sa obmedzovala na texty administratívneho a epištolárneho charakteru. Priaznivý vplyv na formovanie domácej kultúry malo založenie vlastných vzdelávacích inštitúcií na začiatku 19. stor., a to najmä zásluhou Nikaragujčana Rafaela Francisca Oseja (*1790, †1848), ktorý v Kostarike pôsobil vo viacerých verejných funkciách. Podmienky na rozvoj literatúry boli vytvorené až v 30. rokoch 19. stor., čo súviselo s otvorením prvého vydavateľstva La Imprenta la Paz (1830) a so založením prvého kostarického periodika Noticioso Universal (Všeobecný spravodajca, 1833 – 35), v ktorom boli publikované aj literárne texty.

Kostarickú literatúru možno rozdeliť na päť období (generácií): 1. Olympskú generáciu alebo Generáciu 1900 (Generación del Olimpo o Generación del 1900), roky 1890 – 1920; 2. Generáciu Amerického repertoáru alebo avantgárd (Generación del repertorio americano o vanguardia), roky 1920 – 40; 3. Generáciu 40. rokov (Generación del 40), roky 1940 – 60; 4. Mestskú generáciu (Generación urbana), roky 1960 – 80; 5. Generáciu rozčarovaných alebo postmoderny (Generación del desencanto o posmodernidad), od 80. rokov 20. stor.

Predchodcom prvej generácie kostarických spisovateľov bol Manuel Argüello Mora (*1834, †1902), autor poviedok a románov na pokračovanie Luisa (časopisecky 1857, knižne 1887), Tajomstvo (Misterio, 1888) a i. Jeho dielo predznamenalo smerovanie kostarickej literatúry k opisnosti (→ kostumbrizmus) a k domácim témam. Vznikali aj divadelné hry s romantickými námetmi čerpajúce z miestneho folklóru a zo spoločenského i z náboženského života na vidieku. Koncom 19. stor. prebehla medzi kostarickými intelektuálmi zásadná diskusia o charaktere národnej literatúry. Na jej pozadí sa rozvinula polemika medzi zástancami tradičného, národného kreolizmu a zástancami modernizmu. Modernisti, napr. Ricardo Fernández Guardia (*1867, †1950), hlásali slobodu individuality autora a otvorenosť literatúry k vonkajším vplyvom. Jeho zbierka poviedok Opadané lístie (Hojarasca, 1894) je pokladaná za jeden z prvých prejavov kostarického modernizmu v próze. Guardia je pokladaný za zakladateľa modernej kostarickej drámy, vo svojich divadelných hrách zobrazil najmä mestské témy (Magdaléna, La Magdalena, 1902). V roku 1907 boli uverejnené prelomové básnické zbierky Nová múza (Musa nueva) Josého Maríu Zeledóna Brenesa (*1877, †1949) a V tichu (En el silencio) Roberta Brenesa Meséna (*1874, †1947). Podľa tradicionalistov (Carlos Gagini, *1865, †1925; Manuel González Zeledón, *1864, †1936) má literatúra odrážať reálny život a opisnou metódou zobrazovať národné témy. Okolo roku 1900 sa objavili významnejšie osobnosti, napr. regionalistický básnik a prozaik Aquileo J. Echeverría (*1866, †1909), jeho básnická zbierka Romance (Romances, 1903) a zbierka poviedok Končovské poviedky (Concherías, 1905), v ktorých vytvoril postavu typického kostarického vidiečana nazývaného končo (špan. concho), patria do prúdu národnej kreolskej literatúry. Ďalšími významnými predstaviteľmi Olympskej generácie boli Jenaro Cardona (*1863, †1930), autor prvého rozsiahleho kostarického románu so spoločenskou tematikou Bratanec (El primo, 1905), a Joaquín García Monge (*1881, †1958), autor významného románu Moto (El Moto, 1900), v ktorom prostredníctvom spojenia kostumbristickej techniky s realizmom zobrazil témy spoločenskej nespravodlivosti a nerovnosti a uplatnil nový, neidealizovaný pohľad na život na vidieku. Monge bol aj zakladateľom najvýznamnejšieho kultúrneho časopisu v 20. stor. v Strednej Amerike Repertorio Americano (Americký repertoár, 1919 – 58), okolo ktorého sa združila (podľa neho nazvaná) ďalšia generácia kostarických autorov. V dráme sa začiatkom 20. stor. autori Daniel Ureña (*1876, †1933; Siroty, Los huérfanos, 1909), Ernesto Martín Carranza (*1879, †1950; Príbeh lásky, Cuento de amor, 1910), José Fabio Garnier (*1884, †1956; Návrat, El retorno, 1912) a i. zamerali najmä na otázku konfliktu medzi tradičnými hodnotami a moderným spôsobom života, ako aj na problematiku svetovej politiky.

V období Generácie Amerického repertoáru došlo v próze k inovácii tém, objavila sa téma mesta, autori preferovali groteskný štýl, paródiu a satiru a ostro kritizovali problémy súdobej spoločnosti, najmä spoločenskú nerovnosť a tlak severoamerického imperializmu. Autori využívali realistickú umeleckú metódu zobrazovania skutočnosti, napr. María Isabel Carvajalová Quesadová (Carvajal Quesada, pseudonym Carmen Lyra, *1887, †1949), autorka esejí a spoločenskokritickej prózy, ako aj literatúry pre deti (Rozprávky mojej tety Panchity, Los cuentos de mi tía Panchita, 1920), a Luis Dobles Segreda (*1889, †1956), ktorý sa vo svojich poviedkach a kostumbristických obrázkoch s nostalgiou a romantickým nádychom vracal do národnej minulosti i do vlastných spomienok a prevzal na seba úlohu uchovávateľa tradícií. Experimentálnu literatúru a avantgardný štýl kultivoval maliar, básnik, prozaik a esejista Max Jiménez (*1900, †1947), ktorý okrem fantastických románov (Krotiteľ bĺch, El domador de pulgas, 1936) písal aj poviedky z vidieckeho prostredia; vo svojich prózach využíval snovosť a obrazový vnem, jeho štýl bol blízky surrealizmu (román Jelša, El jaúl, 1937). K experimentálnej literatúre protichodnej k tradičnému kostumbrizmu sa svojím dielom neskôr pridal aj José Marín Cañas (*1904, †1980). Od 20. rokov 20. stor. sa začal odklon od typických modernistických tém hľadajúcich exotické námety a hrdinov a od nekritického obdivu k európskej kultúre a autori sa začali sústreďovať na vlastný, vnútorný svet. K tejto postmodernistickej (alebo neskoromodernistickej) generácii patrili napr. R. Brenes Mesén, Rogelio Sotela Bonilla (*1894, †1943) a Julián Marchena (*1897, †1985). V tom období vyšla najvýznamnejšia zbierka kostarickej poézie Krížová epopeja (La epopeya de la cruz, 2 zv., 1921 – 24) od generačne staršieho autora Josého Maríu Alfara Coopera (*1861, †1939), ktorá obsahuje viac ako 7-tis. veršov.

V 30. a 40. rokoch 20. stor. došlo k určitej obnove kostarickej literatúry smerom k avantgarde, hoci jej zastúpenie v porovnaní s ostatnými latinskoamerickými literatúrami nebolo také silné. K inovatívnym básnikom Generácie 40. rokov patrili Isaac Felipe Azofeifa (*1909, †1997), Eunice Odiová (Odio, *1919, †1974) a Francisco Amighetti (*1907, †1998). Prozaici tejto generácie nadviazali na tvorbu prozaikov tematicky orientovaných na kritiku spoločnosti; tvoria najsilnejšiu generáciu kostarických románopiscov, ktorá román chápala ako prostriedok protestu proti sociálnej nespravodlivosti. Jedným z jej najvýznamnejších predstaviteľov bol Carlos Luis Fallas (*1909, †1966), ktorý v románe Mamička Junaj (Mamita Yunai, 1941; slov. 1954) upozornil na nečestné konanie banánovej spoločnosti United Fruit Company a na ťažké sociálne podmienky robotníkov; v opisoch prírody nadviazal na latinskoamerický prúd tzv. románu zeme a prírody. K významným autorom patrili aj Fabián Dobles (*1918, †1997), ktorého zbierka poviedok Historky Tatu Munda (Historias de Tata Mundo, 1955) patrí k najprekladanejším kostarickým dielam, Joaquín Gutiérrez Mangel (*1918, †2000), autor najprekladanejšej knihy pre deti v Latinskej Amerike Cocorí (Cocori, 1947; slov. 1963) a románov Puerto Limón (Puerto Limón, 1950), List vetra (La hoja de aire, 1968) a Spomenieš si, braček (Te acordas, hermano, 1978), v ktorých do kostarickej literatúry priniesol nové námety z oblasti pobrežia Karibského mora (venoval sa aj téme afrokaribského obyvateľstva v Kostarike), ako aj León Pacheco Solano (*1898, †1980), Yolanda Oreamunová (Oreamuno, *1916, †1956) a J. M. Cañas.

V 50. rokoch 20. stor. nastúpila nová básnická generácia, ktorá sa presadila v nasledujúcom desaťročí (Carlos Rafael Duverrán, *1935, †1995; Jorge Debravo, *1938, †1967). V tomto období debutovali Alfredo Cardona Peña (*1917, †1995) a Mario Picado Umaña (*1928, †1988). Mestská generácia sa zameriavala na mestskú tematiku, čo súviselo s procesom industrializácie a modernizácie kostarickej spoločnosti. V roku 1959 sa konštituovala básnická skupina Kruh turrialbských básnikov (Círculo de poetas turrialbeños, názov podľa miesta vzniku – mesta Turrialba). Jej zakladajúci členovia J. Debravo, Marco Aguilar (*1944, †2023) a Laureano Albán (*1942, †2022) určovali smerovanie kostarickej poézie 60. rokov 20. stor. Neskôr sa skupina rozšírila a zmenila názov na Kruh kostarických básnikov (Círculo de poetas costarricenses), ktorý je aktívny aj v súčasnosti. Niektorí členovia (L. Albán; Julieta Doblesová, Dobles, *1943; Carlos Francisco Monge, *1951; Ronald Bonilla, *1951) vydali 1977 Transcendentalistický manifest... (Manifiesto transcendentalista...), v ktorom navrhli odklon od sociálnej poézie k poézii s ľahšou obsahovou náplňou a s abstraktnejším výrazom založeným na metaforickosti. Reforma transcendentalistov však nemala vplyv na vývoj poézie mimo tejto skupiny. V 60. rokoch 20. stor. debutovala prozaička Julieta Pintová (Pinto, *1921, †2022), v 70. rokoch 20. stor. poetka Mía Gallegosová (Gallegos, *1953) a poetka a dramatička Ana Istarúová (Istarú, vlastným menom Ana Sotová Marínová, Soto Marín, *1960). V próze 70. rokov 20. stor. sa záujem autorov sústredil na kritiku politického a historického vývinu kostarickej spoločnosti. Táto skupina je niekedy označovaná ako Generácia 70. rokov. Patria k nej Carmen Naranjová (Naranjo, *1928, †2012), Gerardo César Hurtado (*1949), kostarický autor afrokaribského pôvodu Quince Duncan (*1940), Alfonso Chase (*1944), Alberto Cañas Escalante (*1920, †2014), Virginia Grutterová (Grutter, *1929, †2000), Samuel Rovinski (*1932, †2013), Francisco Zúñiga Díaz (*1931, †1997) a i. V dramatickej tvorbe od 60. rokov 20. stor. sa autori zaoberali najmä otázkami mieru a vzájomných medziľudských vzťahov, niektorí dramatici (S. Rovinski, Vláda spálne, Gobierno de alcoba, 1967; Daniel Gallegos, *1930, †2018, V siedmom kruhu, En el séptimo círculo, 1982) existencializmom, politikou a motiváciou ľudského konania. V tom období (po útlme v 40. a 50. rokoch 20. stor.) stúpala popularita i návštevnosť divadiel.

Príslušníci Generácie rozčarovaných alebo postmoderny sa odklonili od realistickej literárnej tradície a do kostarickej prózy vniesli nové tendencie. Ich tvorba sa vyznačuje pluralitou štýlov, a hoci tematicky pokračuje v spoločenskokritickej a politickej orientácii, jej cieľom nie je problémy riešiť, ale ich len zobrazovať; často je založená na stvárňovaní vnútorného sveta hrdinov. Od 80. rokov 20. stor. debutovali prozaička a dramatička čilského pôvodu Tatiana Lobová (Lobo, *1939, †2023), prozaici Rodolfo Arias Formoso (*1956), Uriel Quesada (*1962) a Heriberto Rodríguez (*1967), básnici Mauricio Molina (*1967), Luis Chaves (*1969) a Alejandra Castrová (Castro, *1974), básnik a prozaik Alexánder Obando (*1958, †2020), básnik, esejista a aktivista v oblasti ľudských práv Vernor Muñoz (*1961), básnik, prozaik a scenárista Rodrigo Soto (*1962), básnik a esejista Carlos Cortés (*1962) a prozaička a scenáristka Catalina Murillová (Murillo, *1970). V 90. rokoch 20. stor. a na začiatku 21. stor. vynikla v dramatickej tvorbe A. Istarúová (Matka naša, ktorá si na zemi, Madre nuestra que estás en la tierra, 1996; monologické hry Baby Boom v raji, Baby Boom en el paraíso, 1996, a Kolíska, La cuna, 2008). Na začiatku 21. stor. patrili k významným autorom napr. básnici José María Zonta (*1961) a Alfredo Trejos (*1977), prozaici Guillermo Barquero (*1976) a Carlos Fonseca (*1987) i dramatik Jorge Eduardo Arroyo-Pérez (*1959).