Kősegiovci

Kősegiovci (Kősegi, aj Kőszeghy), aj Kyseckí, páni z Kyseku, aj Günsovci (nem. Günsen) — uhorský šľachtický rod. Jeho začiatky nie sú z písomných prameňov bližšie známe, podľa Anonymovej kroniky (Gesta Hungarorum) dostali bratia Wolfer (†asi 1157) a Hedrich (aj Héder, †asi 1162) v pol. 12. stor. od uhorského kráľa Gejzu II. pohraničnú pevnosť Güssing (pri dnešnom meste Güssing v Burgenlande v Rakúsku) a majetok v Zadunajsku (neďaleko Győru). Z ich potomstva vznikli dve rodové vetvy – Kősegiovci (podľa rodového majetku v Kőszegu v Zadunajsku, dnes mesto v župe Vas v Maďarsku; slovenský historický názov Kysek, nem. Güns), potomkovia Wolfera, ktorí získali rozsiahle majetky v Zadunajsku a zastávali funkcie županov, bánov, vojvodov a palatínov, a Héderváriovci (podľa hradu Héder v Zadunajsku, dnes v obci Hédervár v župe Győr-Moson-Sopron v Maďarsku), potomkovia Hedricha (asi 1150 – 62 uhorský palatín); významným predstaviteľom tejto vetvy (Hédervári) bol uhorský palatín Vavrinec Hédervári (†1447; v úrade 1437 – 44/47). Viacerí členovia rodu zastávali úrad uhorského palatína.

Významní predstavitelia rodu Kősegiovcov:

Henrich II., nazývaný aj Veľký, 1228 – 1274 — pravnuk Wolfera, župan viacerých uhorských žúp, 1254 ‒ 61 krajinský sudca, 1260 ‒ 67 palatín, 1267 ‒ 70 slavónsky bán. Okolo 1270 postavil hrad v meste Kőszeg v Zadunajsku, získal aj majetky v Šopronskej, Vaskej a Zalianskej župe, ako aj v Chorvátsku (Križevci, Koprivnica) a Slavónsku;

Henrich III., ? – 1309/10 — syn Henricha II., slavónsky bán (1301 – 09), taverník; šomodský, tolniansky, baranský a bodrocký župan;

Ján I., aj Ivan, 1235 ‒ 1307/08 — syn Henricha II., taverník, šopronský a mošonský župan, 1281 ‒ 82, 1287 ‒ 88 a 1301 ‒ 07 palatín, 1275 a 1284 ‒ 85 slavónsky bán; viedol samostatnú a expanzívnu politiku, za napadnutie ostrihomského arcibiskupa a záhrebského biskupa bol opakovane exkomunikovaný;

Mikuláš I., ? – 1297 alebo 1299 — syn Henricha II., 1275 ‒ 77, 1284 ‒ 86, 1289, 1291 a 1293 ‒ 95 palatín, 1277 ‒ 80 slavónsky bán; zaliansky, šopronský, šomodský a bratislavský župan;

Peter, ? – 1289 — syn Henricha II., od 1275 veszprémsky biskup.

Kősegiovci viedli oportunistickú mocenskú politiku. V konflikte medzi kráľom Belom IV. a jeho synom Štefanom (neskorší kráľ Štefan V.) podporovali kráľa, v bitke pri Isaszegu v marci 1265 Henrich II. a jeho syn Ján I. padli do zajatia Petra Čáka (*okolo 1240, †okolo 1283/84) bojujúceho na strane Štefana, čo sa stalo príčinou nepriateľstva medzi Kősegiovcami a Arpádovcami. Po smrti Bela IV. prešli Kősegiovci na stranu českého kráľa Přemysla Otakara II., po smrti Štefana V. sa vrátili do Uhorska a podporovali nového kráľa Ladislava IV. proti Přemyslovi Otakarovi II. V tomto období boli najmocnejším rodom v západnom Uhorsku, vlastnili majetky v Šopronskej, Vaskej, Rábskej, Veszprémskej, Zalianskej, Šomodskej, Tolnianskej a Baranskej župe, v Slavónsku, Chorvátsku a v častiach dnešného Rakúska. Plánovaná majetková revízia Ladislava IV. vyvolala ich odpor; 1274 v bitke pri meste Polgárdi (dnes v župe Fejér, Maďarsko) bol Henrich II. Kősegi zabitý.

Začiatkom roku 1284 Ladislav IV. zbavil Kősegiovcov všetkých úradov a neúspešne sa pokúsil zabrať ich majetky (hrad Bernstein, dnes v Burgenlande v Rakúsku). Ich moc však ešte vzrástla, v roku 1289 rakúsky (aj štajerský) vojvoda a neskorší rímsko-nemecký kráľ Albrecht I. Habsburský so súhlasom Ladislava IV. zaútočil na ich majetky (hrady) v dnešnom Rakúsku a Maďarsku a niekoľko z nich dobyl (vrátane hlavných rodových sídel Güssing a Kőszeg). Po zavraždení kráľa Ladislava IV. (1290) si na uhorský trón začal nárokovať Albrecht I. Habsburský (s podporou svojho otca Rudolfa I. Habsburského), Kősegiovci spolu s väčšinou uhorskej šľachty však podporovali voľbu Ondreja Benátskeho (neskorší kráľ Ondrej III.). Uhorské vojská porazili Albrechta, víťazstvo bolo potvrdené v roku 1291 mierom v Hainburgu (26. 8.) a v Bratislave (28. 8.). Územia držané Albrechtom zaujal Ján I. Kősegi.

Úpadok kráľovskej moci a feudálna anarchia, ktoré sa začali za vlády Ladislava IV., narastali za vlády posledného Arpádovca Ondreja III. a vyvrcholili po jeho smrti (1301). Kősegiovci podporili voľbu Přemyslovca Václava III. za uhorského kráľa proti Karolovi I. Róbertovi z rodu Anjouovcov. Václav preniesol v roku 1305 nástupnícke práva v Uhorsku na bavorského vojvodu Ota III. (*1261, †1312), ktorý bol vďaka podpore Kősegiovcov v roku 1305 korunovaný v Stoličnom Belehrade (Székesfehérvár v dnešnom Maďarsku) za uhorského kráľa. Uhorským kráľom sa však napokon stal Karol I. Róbert, ktorý po svojom nástupe na trón (1310) začal s centralizáciou kráľovskej moci; po porážke oligarchov Omodejovcov (1312) a smrti M. Čáka Trenčianskeho (1321) začal ťaženie proti Kősegiovcom. V roku 1327 dobyl Kőszeg, 1328 museli odovzdať aj Güssing a postupne sa všetky hlavné majetky rodu dostali do rúk kráľa. Kősegiovci stratili moc a presunuli sa na územie dolného Rakúska. V roku 1382 vymrela bernsteinská línia rodu, ktorej zakladateľom bol syn Jána I. Ján II. Farkaš, a okolo roku 1414 rohonczyovská (resp. rechnitzká) línia (podľa majetku Rohoncz, dnes Rechnitz, Burgenland, Rakúsko).