Kós, Károly

Kós [kóš], Károly, vlastným menom Károly Kosch, 16. 12. 1883 Temešvár, Rumunsko – 25. 8. 1977 Kluž, Rumunsko — maďarský architekt a spisovateľ pôsobiaci v Sedmohradsku. Pochádzal z rodiny spišských Nemcov. V mladosti patril k vedúcim predstaviteľom umeleckej skupiny Fiatalok (Mladí, založená 1906), ktorá odmietala súdobú secesnú architektúru (Ö. Lechner) i historizmus.

V tvorbe bol významne ovplyvnený myšlienkami J. Ruskina a W. Morrisa, hnutím Arts and Crafts Movement i súdobou fínskou architektúrou (Eliel Saarinen), čo ho priviedlo k štúdiu ľudovej architektúry. Spolu s architektmi zo skupiny Fiatalok cestoval po Sedmohradsku, kde študoval a dokumentoval ľudové stavby. Vytvoril charakteristický architektonický štýl vychádzajúci zo súdobej fínskej architektúry a z ľudovej architektúry v Sedmohradsku, typický pitoresknosťou, asymetriou a variovaním usporiadania architektonických hmôt. Pre jeho stavby z tohto obdobia sú charakteristické detaily inšpirované ľudovou architektúrou i zmysel pre výrazové kvality rozličných materiálov (napr. kostol v Zebegény neďaleko Ostrihomu, 1908 – 09, s Bélom Jánszkym, *1884, †1945; kostol vo štvrti Starý Budín, Óbuda, v Budapešti, 1908 – 09; pavilóny v zoologickej záhrade v Budapešti, 1909 – 10, s Dezsőm Zrumeczkým, *1883, †1917; kostol v Kluži, 1912 – 13). K jeho významným dielam patria aj vlastný vidiecky dom Varjúvár v obci Stana v Rumunsku (judeţ Sălaj, 1910), základná škola v Budapešti (1911 – 12, s Dénesom Györgyim, *1886, †1961) a budova Národného múzea Sikulov v meste Sfântu Gheorghe (judeţ Covasna) v Rumunsku (1911 – 12), podieľal sa aj na návrhu a výstavbe Wekerleho obytnej kolónie v Budapešti (1912 – 13, založená na princípe záhradného mesta), kde navrhol niekoľko nájomných domov.

Po 1. svetovej vojne sa architektúre venoval len zriedkavo (napr. rekonštrukcia pôvodného neskorostredovekého tzv. rodného Domu kráľa Mateja I. Korvína v Kluži, 1944), zostal žiť v Sedmohradsku a venoval sa najmä politickej (angažoval sa v prospech maďarskej menšiny v Rumunsku; leták Kričiace slovo, Kiáltó szó, 1921) a literárnej činnosti. V roku 1921 bol spoluzakladateľ Sedmohradskej ľudovej strany (Erdélyi Néppárt), 1921 – 23 pôsobil ako redaktor politického časopisu Vasárnap (Nedeľa), 1924 spoluzakladateľ vydavateľstva Erdélyi Szépmíves Céh (Sedmohradský cech umenia). V literárnej tvorbe vychádzal z ľudovej slovesnosti, z maďarskej histórie i zo sedmohradskej tradície. Dôsledne prepracúval psychiku a motiváciu svojich postáv, pričom používal epizodickú naráciu a vycibrený jazyk. Autor balád Sikulské balady (Székely balladák, 1909) a Pieseň o kráľovi Atilovi (Atila királról ének, 1909), ktorú sám ilustroval, historických románov Havraní národ (Varju-nemzetség, 1925) a Budovateľ štátu (Az országépítő, 1934), mikrorománov Gálovci (A Gálok, 1930) a História Antala Budaia Nagya (Budai Nagy Antal históriája, 1932 v zbierke Kalotaszeg) o vodcovi sedliackeho povstania v Sedmohradsku a divadelnej hry Antal Budai Nagy (Budai Nagy Antal, 1937). Zaoberal sa aj dejinami umenia a národopisom (Istanbul, Sztambul, 1918; Sedmohradsko, Erdély, 1929; Architektúra Sikulov, A székely nép épitészete, 1944).