kórejský film
kórejský film — začiatky kinematografie na území Kórejského polostrova siahajú do konca 19. stor., keď sa podľa nepotvrdených správ premietali v októbri 1897 a v roku 1898 v okolí Soulu krátke dokumentárne filmy francúzskej spoločnosti Pathé. Prvé verejné premietanie sa uskutočnilo 23. júna 1903. V tom istom roku vzniklo v Soule prvé kino – Tongdämun Motion Picture Studio. V roku 1907 bolo v Soule otvorené kino Tansong-sa a jeho vlastník Pak Sung-pil sa stal prvým podporovateľom ranej kórejskej kinematografie, v roku 1919 financoval prvú kórejskú kinodrámu (jonswäguk; divadelná hra s filmovými vsuvkami) kórejského režiséra Kim To-sana (*1891, †1921) Spravodlivá pomsta (Uiridžok Kutchu, 1919). Počas japonskej koloniálnej nadvlády (1910 – 45) bola väčšina kín a produkčných spoločností v rukách Japoncov, filmová tvorba bola cenzurovaná a v rámci kultúrnej kolonizácie sa dovážali iba japonské filmy. V rokoch 1920 – 45 vzniklo viac ako 160 filmov. V roku 1923 boli nakrútené dva dlhometrážne nemé filmy – Láska zasnúbená pod mesiacom (Wolha-ui mängso, réžia Jun Päk-nam, *1888, †1954), ktorý je pokladaný za začiatok série propagandistických filmov produkovaných japonskou koloniálnou vládou, a Národné hranice (Kukkjong, réžia Kim To-san), jeden z prvých protikoloniálnych filmov. V období 1926 – 30 označovanom ako zlatý vek nemého filmu vzniklo sedem filmových spoločností a viac ako 70 filmov. Súčasťou ich premietania boli živí komentátori (bjonsa), ktorí napriek cenzúre zo strany japonských okupačných úradov vo svojich komentároch vnášali do filmového rozprávania kritiku okupácie. Symbolom národného protiokupačného odporu a zároveň majstrovským dielom sa stal film Arirang (Arirang, 1926, réžia Na Un-gju, *1902, †1937) nazvaný podľa ľudovej piesne, ktorá sa dodnes spieva ako neoficiálna kórejská hymna. Film sa nezachoval, existuje len písomný zápis jeho deja. V 1. polovici 30. rokov 20. stor. začala domáca, kórejská filmová produkcia pod vplyvom zostrenej cenzúry a útlaku japonských úradov upadať. Za prvý zvukový film sa pokladá Rozprávanie o Čchunhjang (Čchunhjangdžon, 1935, réžia I Mjong-u, *1903, †?) o láske dcéry profesionálnej spoločníčky (kisäng) a syna guvernéra (podľa klasického kórejského príbehu, ktorý bol aj neskôr ešte viackrát sfilmovaný). Kórejský zvukový film sa však naplno etabloval až v roku 1937 prvým komerčne úspešným zvukovým filmom Povaľač (Nagune, réžia I Kju-hwan, *1904, †1982). Po japonskej invázii do Číny (druhá japonsko-čínska vojna, 1937 – 45) boli kórejskí filmári nútení nakrúcať filmy podporujúce japonský militarizmus, od roku 1942 bola tvorba filmov v kórejskom jazyku úplne zakázaná.
Po získaní nezávislosti Kórey (1945) vzniklo viacero filmov na tému oslobodenia a slobody, prvý film Nech žije sloboda (Čaju manse, 1946) paradoxne nakrútil tvorca propagandistických projaponských filmov Čcho In-gju (*1911, †?). Po vzniku dvoch štátnych útvarov (1948) sa začali rozvíjať dve odlišné kinematografie, ktoré sa však naplno etablovali až po skončení kórejskej vojny (1950 – 53).
Kinematografia Kórejskej ľudovodemokratickej republiky (KĽDR) od začiatku slúžila propagandistickým cieľom komunistického totalitného režimu pod vedením Kim Il-songa a jeho nástupcu Kim Čong-ila. Obidvaja považovali film za dôležitý nástroj propagácie oficiálnej štátnej ideologickej doktríny čučche (tzv. absolútna sebestačnosť). V roku 1949 vznikol prvý dlhometrážny severokórejský film Moja rodná ves (Nägohjang, réžia Kang Hong-sik), v ktorom bola prepísaná história v prospech ZSSR a Kim Il-songa ako osloboditeľa. V 50. rokoch 20. stor. sa nakrúcali vojnové filmy, ktoré už v začiatkoch severokórejskej kinematografie predznamenali jej úlohu v upevňovaní komunistickej ideológie a postavenia vodcu Kim Il-songa. Najvýznamnejším filmom 60. rokov 20. stor. sa stal dvojdielny film More krvi (Pchipada, 1968, réžia Čcho Ik-gju, *1934) o matke, ktorej synovia sa zapoja do protijaponského odboja po boku Kim Il-songa. Pre tento, ako aj pre ďalšie filmy 70. rokov 20. stor., napr. Kvetinárka (Kkot pchanun Čchonjo, 1972, réžia Čcho Ik-gju, Pak Hak, *1915, †?; osobitná cena poroty na MFF v Karlových Varoch, 1972), je typické, že v záujme väčšieho ideologického pôsobenia je ich námet spracovaný rôznymi umeleckými formami (aj ako literárne dielo, balet alebo ako tzv. revolučná opera). V roku 1973 vyšiel ideologický traktát Kim Čong-ila O filmovom umení (Jonghwa jesulron), v ktorom aplikoval ideu čučche na oblasť filmu, tvrdiac, že film je povinný pomáhať ľuďom stať sa pravými komunistami. Filmoví tvorcovia sa v tomto období zaoberali témou rozdelenia polostrova, utrpením a úpadkom jeho južnej časti (napr. vo filme Príbeh Kum Hui a Un Hui, Kumhuiwa Unhuiui unmjong, 1974, réžia Pak Hak, o sestrách dvojičkách rozdelených vojnou). V 80. rokoch 20. stor. sa situácia uvoľnila a popri didaktických a propagandistických filmoch sa začali objavovať aj zábavné a bojové (kung-fu) filmy. Pôvodne juhokórejský producent a režisér Sin Sang-ok (*1926, †2006), ktorý bol v roku 1978 unesený do KĽDR, nakrútil v roku 1984 romantický muzikál – remake príbehu o Čchunhjang Láska, láska, moja láska (Sarang, sarang, nä sarang) s prvým bozkom v severokórejskom filme, a v tom istom roku aj prvý akčný film Štvanec (Tchalčulgi) a politickú drámu Vyslanec do nenávratna (Toraodži anun milsa), ktorá sa ako prvý severokórejský film nakrúcala v zahraničí (v Československu). V roku 1985 nakrútil Sin Sang-ok svoj najznámejší film Pulgasari (Pulgasari), akčnú fantastickú drámu, pri tvorbe ktorej sa inšpiroval japonským filmom Godzilla (o monštre požierajúcom železo). Kung-fu vo svojej klasickej podobe predstavoval film Pomstiteľ s píšťalkou (Hong Kil Tong, 1986, réžia Kim Kil-in), ktorého hlavný hrdina má podobné črty ako britský Robin Hood. Súčasne v reakcii na perestrojku v ZSSR vznikli diela cielene upevňujúce vládnucu ideológiu, napr. dráma o prebehlíkoch Rozdelenie (Häjodžjo ondže kkadži, 1985, réžia Pak Čchang-Song), vojnový akčný film Rozkaz č. 27 (Mjongnjong-027 ho, 1986, réžia Džong Ki-mo, Kim Ung-sok) a film Zvončeky (Toradži kkot, 1987, réžia Džo Kjong Sun) s prvkami idealistického folklorizmu oslavujúci budovateľské nadšenie. V 90. rokoch nastolili filmoví tvorcovia tému nachádzania šťastia v sebaobetovaní pre vlasť, v starostlivosti o deti a siroty (Poslušné dievča, Komaun čchonjo, 1992; Vzdialený ostrov, Molli innun som, 1992). V roku 1992 sa začal nakrúcať najambicióznejší projekt severokórejskej kinematografie, plánovaná 100-dielna filmová séria Národ a osud (Mindžokgwa unmjong; do 2002 vzniklo 62 dielov). Obsah prvých dielov určoval sám Kim Čong-il, pričom pozoruhodnými sa stali zobrazovaním prerodu pôvodne tzv. protisystémových osobností na kladných hrdinov. Po smrti Kim Il-songa (1994) sa propagandistická úloha filmu ešte zintenzívnila, a to prostredníctvom obrazov šťastnej rodiny, susedov a ľudí, ktorí našli v severokórejskej spoločnosti správnu cestu (napr. Moja vzdialená budúcnosť, Mon hunnarui naui mosup, 1997, réžia Džang In-hak; *1950). Ideu silnej KĽDR v prvých rokoch 3. tisícročia stelesňujú žánrové veľkofilmy, napr. katastrofický film o potopení japonskej lode Ukišima Maru Duše sa búria (Sara innun rjonghondul, 2000, réžia Kim Čchun-song) a akčný film Pchjongjang Nalpcharam (Pchjongjang Nalpcharam, 2006, réžia Pchjo Kwang, Mäng Čchil-min) o starom kórejskom bojovom športe tchäkkjon, ktorý na začiatku 20. stor. zakázala japonská okupačná vláda. Významná bola aj animovaná tvorba, napr. prvé koprodukčné dielo Severnej a Južnej Kórey Cisárovná Sim Čchong (Wanghu Sim Čchong, 2005) juhokórejského režiséra a animátora Nelsona Sina (*1939) premiérovo uvedené súčasne v obidvoch štátoch ako prejav určitého uvoľnenia vo vzájomných vzťahoch. Od roku 1987 sa v Pchjongjangu každé dva roky uskutočňuje Medzinárodný filmový festival (Pchjongjang kukdže jonghwa Čchukdžon).
Kinematografia v Kórejskej republike sa začala rozvíjať v roku 1949, keď bol nakrútený prvý juhokórejský farebný film Denník ženy (Josong ilgi, réžia Hong Song-gi, *1924, †2001). Juhokórejský filmový priemysel sa však naplno začal rozvíjať až po skončení kórejskej vojny (1953), a to aj vďaka oslobodeniu filmového priemyslu od daní. Kým v rokoch 1950 – 54 bolo nakrútených 5 až 6 filmov ročne, v roku 1959 už 111 a do roku 1970 až 231 filmov. Prevažovali melodrámy, komédie a v 1. polovici 50. rokov antikomunistické témy. V roku 1955 režisér Kim Ki-jong (*1919, †1998) nakrútil antikomunistickú melodrámu Smrtiaca schránka (Čugomui sangdža) a historickú kostýmovú drámu Provincia Jangsan (Jangsan-do), čím sa začala zlatá éra juhokórejského filmu (1955 – 69). Hoci tvorcovia boli vystavení štátnej cenzúre, v čase istého uvoľnenia na začiatku 60. rokov vznikli dve základné diela juhokórejskej kinematografie: Slúžka (Hanjo, 1960) režiséra Kim Ki-jonga a Zblúdená guľka (Obaltchan, 1960) režiséra Ju Hjon-moka (*1925, †2009), ktorý sa inšpiroval talianskym neorealizmom. Prvým filmom vo formáte cinemaskop sa stal klasický príbeh Čchunhjang (Song Čchunhjang, 1961) režiséra Sin Sang-oka, zakladateľa významnej produkčnej spoločnosti Shin Film (1978 unesený do KĽDR, kde do 1986 pracoval pre tamojšiu kinematografiu; príbeh o Čchunhjang spracoval aj tam). V roku 1961 Kang Tä-džin (*1935, †1987) nakrútil sociálnokritickú rodinnú drámu Kočiš (Mabu), ktorá bola ako prvý kórejský film ocenená na významnom svetovom filmovom festivale (Strieborný medveď na MFF Berlinale v Berlíne 1961). V roku 1962 bol prijatý kinematografický zákon, ktorým bol na podporu a ochranu domácej tvorby pred inváziou zahraničnej produkcie zavedený systém kvót na minimálny počet premietacích dní domácich filmov v jednom kine ročne. Nastal pokles počtu filmových spoločností, štátne cenzorské zásahy obmedzovali obscénnosť, propagáciu komunizmu a nedostatočne patriotické témy. Produkcia filmov síce vzrástla na 160 titulov ročne, boli to však najmä melodrámy, gangsterské filmy a mandžuské westerny. V roku 1967 vznikol prvý dlhometrážny animovaný film Pomstiteľ s píšťalkou (Hong Kil Tong, réžia Tong-hon Sin, *1927, †2017) a 1968 prvý juhokórejský animovaný film v žánri science-fiction Zlatý Iron Man (Hwanggum Čchor-in, réžia Pak Jong-il). Roky 1973 – 79 boli obdobím prísnej cenzúry, na čo slúžila od roku 1973 Rada na podporu kinematografie (Hangug jonghwa džinhung wiwonho, KMPPC) neskôr transformovaná na Kórejskú filmovú komisiu (Jonghwa džinhung wiwonho, KOFIC). Napriek tomu aj v tomto čase vzniklo niekoľko originálnych diel spracúvajúcich skôr osobné a vzťahové témy, napr. Hmyzia žena (Čchungnjo, 1972), Ostrov I-o (I-o-do, 1977, obidva réžia Kim Ki-jong), 4 hodiny, 1950 (1950 njon 4 si, 1972), Cesta do Sampcha (Sampcho kanun kil, 1975, obidva réžia I Man-hi, *1931, †1975) a Pochod bláznov (Pabodurui hängdžin, 1975, réžia Ha Kil-džong, *1941, †1979). Hoci v roku 1980 generál Čon Tu-hwan po vojenskom prevrate opäť nastolil diktatúru (trvala osem rokov), reštriktívna kontrola filmovej tvorby sa začala postupne uvoľňovať. Revízia kinematografického zákona (1984 a 1986) zjednodušila podmienky domácej filmovej produkcie a umožnila dovoz zahraničných filmov. Od roku 1988 bola cenzúra postupne rušená. Výrazný vzostup juhokórejskej kinematografie reprezentoval najmä Im Kwon-täk (*1936), ktorý filozofickou drámou Mandala (Mandala, 1981) o význame buddhizmu v kórejskej spoločnosti vzbudil medzinárodný záujem o kórejský film. Zároveň svojím filmom Kilsottum (Kilsottum, 1986) prenikol na európske filmové festivaly (nominácia na Zlatého medveďa na MFF Berlinale v Berlíne 1986) a muzikálom Smutná pieseň (Sopchjondže, 1993) spojil komerčný úspech s oslavou tradičnej kórejskej kultúry. V 90. rokoch 20. stor. začali vstupovať do filmového priemyslu veľké obchodné a priemyselné korporácie a firma Samsung ako prvá uskutočnila komplexnú produkciu filmového diela (Manželský príbeh, Kjorhon ijagi, 1992, réžia Kim Ui-sok, *1957). Hoci v kórejských kinách v dôsledku zrušenia kvót na dovoz zahraničných filmov dominovali americké filmy, do popredia sa ako súčasť tzv. kórejskej novej vlny (hallju) dostali tvorcovia autorského filmu. Vo svojich dielach spracúvali dovtedy tabuizované témy ako sociálne a rodinné problémy, intímny život jednotlivca, zmeny v kórejskej spoločnosti, urbanizácia, kľúčové udalosti kórejských dejín, rozdelenie Kórejského polostrova, kórejská vojna, radikalizácia študentského hnutia, robotnícke nepokoje a i. K najvýznamnejším filmovým tvorcom novej vlny patrí Pak Kwang-su (*1955), ktorého film o nevinných obetiach vojny Chcem ísť na ten ostrov (Ku some kago sipchta, 1993) znamenal začiatok výrazného umeleckého vzostupu kórejskej kinematografie a spolu s jeho filmom – Politickou drámou Len malá iskra (Arumdaun čchongnjon Džon Tä-il, 1995), zároveň predstavovali dve zásadné filmové diela kórejskej novej vlny. Politickými udalosťami a medziľudskými vzťahmi sa zaoberali Džang Son-u (*1952), Hong Sang-su (*1961), Pak Čchan-uk (*1963, †2020) a i. V roku 1996 debutoval filmom Krokodíl (Ago) jeden z najkontroverznejších kórejských režisérov Kim Ki-dok (*1960), ktorý sa do medzinárodného povedomia dostal poetickou drámou Ostrov (Som, 2000) zobrazujúcou vášeň i krutosť vo vzťahu muža a ženy. Významným medzníkom sa stalo uvedenie akčného trileru Swiri (Suiri, 1999, réžia Kang Dže-gju, *1962) s trvalo aktuálnou témou vzťahu dvoch Kóreí. Začala sa ním vlna úspešných juhokórejských blokbastrov (filmov s obrovským rozpočtom určených masovému publiku), ktorá vzbudila medzinárodnú pozornosť a významne zasiahla do vývoja svetového filmu; zároveň sa juhokórejská kinematografia dočkala popularity aj u domáceho publika. Od roku 2000 juhokórejský film postupne strácal kontroverznosť novej vlny, vyznačoval sa však značnou svojbytnosťou, emotívnou vyhrotenosťou, vizuálnou efektnosťou a dejovou komplikovanosťou. Viaceré filmy boli ocenené zahraničnými filmovými kritikmi, napr. Old boy (Olduboi, 2003, réžia Pak Čchan-uk), ktorý v roku 2004 získal Veľkú cenu za réžiu na MFF v Cannes, Cenu britského nezávislého filmu (British Independent Film Awards, BIFA) za najlepší zahraničný nezávislý film a Cenu hongkonského filmu (Hong Kong Film Awards, HKFA) za najlepší film z východnej Ázie, a Pieta (Pieta, 2012, réžia Kim Ki-dok), ktorý bol ako prvý juhokórejský film ocenený Zlatým levom za najlepší film na MFF v Benátkach (2012). Dosiaľ najvýraznejší úspech zaznamenal film režiséra Pong Džun-ha (Pong Džun-ho; *1969) Parazit (Kisängčchung, 2019), keď v roku 2019 ako prvý film z Južnej Kórey získal prestížnu Zlatú palmu na MFF v Cannes a v roku 2020 Oscara za najlepší film, za najlepší cudzojazyčný film, ako aj za réžiu a najlepší pôvodný scenár. Súčasťou filmového života v Kórejskej republike sú filmové festivaly, pričom najstarším a najvýznamnejším v oblasti hraného filmu je Medzinárodný filmový festival Pusan (Pusan kukdže jonghwadže, Busan International Film Festival, BIFF), ktorý sa koná každoročne od roku 1996. Animovaný film je od roku 1995 prezentovaný na Medzinárodnom festivale animácie a animovaných filmov v Soule (Soul kukdže manhwa änimeisjon pesutibol, Seoul International Cartoon and Animation Festival, SICAF).