Korax zo Syrakúz

Korax zo Syrakúz, genitív Koraka, 5. stor. pred n. l. Syrakúzy — grécky antický rečník, pravdepodobne spoluautor (s Teisiom) prvej učebnice rečníctva. Uznanie získal na Sicílii počas vlády Hieróna I. (478 – 466 pred n. l.). Po páde tyranie v Syrakúzach sa uplatnil pri početných sporoch o majetok. Množstvo skúseností využil na vytvorenie teórie súdnej reči, ktorú rozšíril a spísal jeho žiak Teisias. Korax, Thrasymachos a Teisias sú pokladaní za prvých teoretikov rečníctva (Teisiovu náuku neskôr uplatnili jeho žiaci Lysias a Isokratés). Podľa Koraka je rétorika činiteľkou prejavu (gr. peithús démiúrgos). Rozlišoval tri časti reči: úvod (gr. prooimion), strednú, hlavnú časť (gr. agónes) a záver (gr. epilogos); podľa niektorých bádateľov delil reč na 5 častí: za úvodom nasledoval výklad (gr. diégésis) a medzi strednou časťou a záverom bolo odbočenie (gr. parekbasis). Dôraz kládol na poskytovanie dôkazu vychádzajúceho z pravdepodobnosti (gr. eikos). Podľa Aristotelovej Rétoriky (lat. Rhetorica) Korax rozlišoval absolútnu (gr. eikos haplós) a relatívnu (gr. eikos ti) pravdepodobnosť, napr. keď je slabý človek obžalovaný, že zbil silného, môže sa obhájiť, lebo je nepravdepodobné, aby slabý mohol zbiť silného; keď je však z rovnakého dôvodu obvinený silný človek slabým, môže sa odvolať iba na relatívnu nepravdepodobnosť. Korax skladal súdne reči na praktické účely, po ich prednese neboli vydávané ako literárne pamiatky. Sofistický ráz rétoriky Koraka i jeho žiaka Teisia vystihuje anekdota (zaznamenaná v anonymnom antickom diele Grécki rétori, Rhetores Graeci) o súdnom spore medzi nimi, keď argumentácia obidvoch pred súdom dosiahla takú dialektickú obratnosť, že súd skončil spor nerozhodne výrokom zo zlého krkavca (t. j. z Koraka) zlé vajce (t. j. Teisias) – gr. ek kakú korakos kakon óon.