konvencionalizmus

konvencionalizmus [lat.] —

1. filozofické stanovisko zdôrazňujúce úlohu rozhodnutia alebo slobodnej voľby pri výbere z možných alternatív. Poukazuje na to, že tvrdenia pokladané za objektívne platné a vyplývajúce z prírodnej nevyhnutnosti sú v skutočnosti podobne ako v etikete, jazyku alebo v legislatíve výsledkom pragmaticky motivovaných dohôd, konvencií. V sémantike bol konvencionalizmus známy už v staroindickej jazykovede i v starovekom Grécku (Démokritos z Abdéry), dôsledne ho rozvinuli Ferdinand de Saussure a štrukturalisti (→ štrukturalizmus). Podľa sémantického konvencionalizmu je vzťah medzi jazykovým znakom a významom výsledkom konvenčného priradenia. Podľa zástancov politického konvencionalizmu spoločenské väzby nie sú prírodnou danosťou, ale opierajú sa o zmluvu (Jean-Jacques Rousseau), resp. o konvenciu (Émile Durkheim).

Vo filozofii vedy predstavuje konvencionalizmus epistemologickú a ontologickú pozíciu, podľa ktorej pravdivosť niektorých matematických, logických a prírodovedných výrokov je len výsledkom sústavy formalizovaných konvencií, pravidiel a definícií, ktoré sú vyjadrené v jazyku danej teórie a ktorým ani v abstraktnom, ani v materiálnom časopriestorovom svete nič objektívne nezodpovedá. Priekopníkom konvencionalizmu v oblasti matematiky a fyziky bol Henri Poincaré, v oblasti matematiky neskôr najmä niektorí predstavitelia logického empirizmu (Hans Hahn; Moritz Schlick), vo fyzike tento prístup aplikovali Pierre Duhem a Adolf Grünbaum;

2. metodologická koncepcia, podľa ktorej metódy používané vo vede nie sú zdôvodnené nejakou objektívnou črtou reality, ale sú výsledkom (nepriamej) voľby členov vedeckej komunity používať práve určité postupy získavania a overovania poznatkov. Princípy vied nie sú experimentálnymi zovšeobecneniami ani úplne overiteľnými hypotézami, ale konvenciami, ktoré sa opierajú o skúsenosť a ktoré čo najvyhovujúcejším spôsobom vypovedajú o aktuálne známej skutočnosti. Konvencionalizmus argumentuje pluralitou logicky konzistentných formálnych systémov, ktoré sú však navzájom nezlučiteľné a neredukovateľné. Napr. euklidovská geometria bola viac než dvetisíc rokov jedinou platnou geometriou nie preto, lebo je pravdivejšia ako neeuklidovské geometrie, ale preto, lebo vyhovovala potrebám bežnej fyzickej skutočnosti.