kontrasignácia

kontrasignácia, lat. contrasignatio — práv. spolupodpis; potvrdenie určitého rozhodnutia ako predpoklad jeho záväznosti alebo platnosti podpisom ďalšieho činiteľa (inak je rozhodnutie neplatné); v ústavnom práve kontrasignácia (spolupodpis) ústavných predstaviteľov spolu s podpisom hlavy štátu pri prijímaní ústavných (štátnych) aktov, zákonov, nariadení, medzinárodných zmlúv.

Pred zavedením ústavnosti (→ konštitucionalizmus) bola kontrasignáciou potvrdzovaná vierohodnosť nariadení absolutistického (resp. stavovského) monarchu. V Anglicku bolo podstatným znakom nastolenia konštitučnej monarchie zavedenie pravidla o podpisovaní uznesení patriacich do pôsobnosti Tajnej rady (podľa Zákona o následníctve, Act of Settlement, 1701) tými členmi, ktorí dané uznesenie podporovali (odtiaľ názov kontrasignácia). Stalo sa atribútom zásady zodpovednosti tamojšej vlády, pričom hlava štátu (konštitučný monarcha) nebola ústavne zodpovedná. V priebehu 17. stor. sa z časti členov Tajnej rady vytvoril kabinet, ktorý sa v 18. stor. oddelil od kráľa a stal sa orgánom zodpovedným parlamentu. V tejto novej forme vlády platila zásada: kráľ kraľuje, ale nevládne a nie je politicky zodpovedný, t. j. nemožno ho odvolať. Kontrasignáciou prebral kabinet (resp. člen kabinetu) ústavno-politickú zodpovednosť za akty panovníka, a to aj s rizikom svojho odvolania za kontrasignáciu neústavného aktu. Kontrasignácia sa tak stala zároveň zárukou proti zneužívaniu panovníckej moci. Štátny akt, ktorému bola kontrasignácia odopretá, nemohol byť vykonaný. Pravidlo o kontrasignácii bolo uplatňované aj vo Francúzsku (v ústave Tretej republiky, 1875), kde prezident republiky (volený Národným zhromaždením) nebol ústavne zodpovedný a kontrasignácia každého aktu prezidenta jedným ministrom (ktorý sa tým stal zodpovedným pred snemovňami Národného zhromaždenia) bola ústavnou povinnosťou.

Zodpovednosť ministra, ako aj celej vlády vyplýva z koncepcie parlamentnej formy vlády. V inštitúte kontrasignácie sa prejavuje deľba vnútri výkonnej moci, t. j. deľba moci medzi hlavou štátu (konštitučným monarchom, prezidentom) a vládou.

V bývalom Československu podľa Ústavnej listiny ČSR z roku 1920 prezident republiky nebol zodpovedný za výkon svojho úradu, zodpovednou bola vláda (t. j. na platnosť rozhodnutia bol potrebný spolupodpis zodpovedného člena vlády). Účinnosťou ústavného zákona č. 9 z roku 1999 (ktorý novelizoval Ústavu SR z roku 1992) bolo pravidlo o kontrasignácii rozhodnutí prezidenta členom vlády prijaté aj v slovenskom ústavnom práve. Prezident SR (od účinnosti tejto novely) potrebuje pri svojom rozhodnutí (podľa čl. 102 odseku 2 Ústavy SR) týkajúcom sa prijímania, poverovania a odvolávania vedúcich diplomatických misií, udelenia amnestie, ako aj vecí velenia ozbrojených síl spolupodpis predsedu vlády alebo ním povereného ministra. Vyjadruje sa tým súhlas s jeho vybranými rozhodnutiami a zároveň vláda SR (ako celok ex constitutione) za ne preberá politickú zodpovednosť. Inštitút kontrasignácie obmedzuje nezávislosť prezidenta pri výkone taxatívne uvedených oprávnení. Predseda vlády nemá ústavne uloženú povinnosť vykonať kontrasignáciu, rozhodnutie prezidenta môže podpísať, prípadne môže týmto úkonom splnomocniť niektorého z ministrov. Podobné ustanovenia o nevyhnutnosti kontrasignácie aktov prezidenta obsahujú i ústavy iných európskych štátov (napr. talianska ústava, základný zákon Nemeckej spolkovej republiky, rakúsky spolkový ústavný zákon) a sú typické pre súčasný model parlamentnej formy vlády (napr. český prezident disponuje dvoma skupinami oprávnení, k prvej skupine sa spolupodpis nevyžaduje, k druhej áno).