kontaktné napätie

kontaktné napätie — 1. fyz. kontaktný rozdiel potenciálov — elektrické napätie vznikajúce medzi dvoma kovmi (resp. polovodičmi), ktoré sú vo vodivom kontakte a v termodynamickej rovnováhe. Podmienkou vzniku kontaktného napätia medzi dvoma kovmi je rôzna veľkosť ich výstupnej práce (t. j. energie potrebnej na uvoľnenie elektrónu z povrchu). Pri dotyku dvoch kovov začnú elektróny prechádzať z kovu s menšou výstupnou prácou do druhého kovu. Kov strácajúci elektróny sa nabíja kladne a druhý kov záporne, až kým na rozhraní nevznikne rozdiel potenciálov \(\varphi_1-\varphi_2\), ktorý zabráni prechodu ďalších elektrónov. Vzniknuté kontaktné napätie, ktoré je priamo úmerné rozdielu výstupných prác, nadobúda hodnotu okolo 1 V. V teórii tuhých látok sa kontaktné napätie vysvetľuje ako dôsledok vyrovnávania Fermiho hladín jednotlivých kovov. Rozdiel Fermiho hladín sa rovná rozdielu výstupných prác týchto kovov.

Kontaktné napätie objavil 1792 A. Volta, ktorý kovy zoradil do radu (Zn, Pb, Sb, Fe, Cu, Au, Ag, Pt, uhlík), v ktorom sa predošlý kov nabíjal oproti nasledujúcim kladne. Zároveň zistil, že vzniknuté napätie medzi dvoma kovmi nezávisí od toho, či sú medzi nimi zapojené iné kovy.

2. stav. napätie na styku základu stavebného objektu a základovej pôdy, t. j. napätie v základovej škáre. Na jeho rozdelenie a veľkosť vplývajú tuhosť základu, vlastnosti zeminy v podloží (resp. hornín pri skalnom podloží), tvar a veľkosť základovej konštrukcie, veľkosť a spôsob zaťaženia, ako aj hĺbka hladiny podzemnej vody. Kontaktné napätie je najväčšie pod stredom poddajného základu a smerom k jeho hranám sa znižuje. Veľkosť a rozloženie kontaktného napätia je potrebné zohľadniť pri návrhu základových konštrukcií.