Konrád, György

Konrád, György, 2. 4. 1933 Debrecín – 13. 9. 2019 Budapešť — maďarský spisovateľ. Pochádzal zo židovskej rodiny, ktorá bola počas 2. svetovej vojny rasovo prenasledovaná. V rokoch 1953 – 56 študoval literatúru, sociológiu a psychológiu na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti, v roku 1956 sa zúčastnil protikomunistického povstania, v rokoch 1959 – 65 pôsobil ako inšpektor opatrovníckeho úradu, súčasne v rokoch 1960 – 65 ako redaktor a editor vydavateľstva Helikon v Budapešti. V rokoch 1965 – 73 pôsobil v inštitúte územného plánovania v Budapešti, kde sa v spolupráci s Ivánom Szelényim zaoberal urbánnou sociológiou, od roku 1973 (po strate zamestnania) sa venoval takmer výlučne literárnej tvorbe.

V roku 1974 po dokončení knihy esejí Cesta inteligencie k triednej moci (Az értelmiség útja az osztályhatalomhoz, 1978; s I. Szelényim) bol s I. Szelényim zadržaný políciou a obvinený z protištátnej činnosti, po odmietnutí ponuky vysťahovať sa s rodinou do zahraničia mal do roku 1986 zakázané publikovať (jeho diela vychádzali v samizdate). V roku 1976 (po vypršaní zákazu cestovať do zahraničia) absolvoval pobyty v Berlíne, Paríži, New Yorku a i., v rokoch 1982 – 84 žil v Berlíne, v roku 1988 prednášal svetovú literatúru na Colorado College v Colorade Springs (Colorado). Po zmene spoločensko-politickej situácie v roku 1989 sa angažoval vo verejnom živote. V rokoch 1990 – 93 bol predsedom Medzinárodného PEN klubu, v roku 1991 bol zvolený za člena Akadémie umení v Berlíne (1997 – 2003 predseda).

Bol vedúcou postavou maďarského a európskeho disentu. V literatúre sa inšpiroval francúzskym novým románom. Vo svojich románoch Návštevník (A látogató, 1969; preložený do viacerých jazykov; sfilmovaný 1982, réžia Orlow Seunke), Zakladateľ mesta (A városalapító, 1977), Spoluvinník (A cinkos, 1982), Záhradná slávnosť (Kerti mulatság, 1987), Kamenné hodiny (Kőóra, 1994), Pozostalosť (Hagyaték, 1998) a Smútok kohútov (Kakasok bánata, 2005) ostro kritizuje spoločnosť prostredníctvom umeleckého podania vlastných skúseností a reflexií o životných podmienkach jednotlivca v mestskom prostredí. V autobiografickom románe Odjazd a návrat domov (Elutazás és hazatérés, 2001) opisuje prežívanie rodiny počas holokaustu. V esejach Sociologické problémy nových sídlisk (Az új lakótelepek szociológiai problémái, 1969; s I. Szelényim), Cesta inteligencie k triednej moci, Pokušenie autonómie (Az autonómia kísértése, 1980), Antipolitika (Antipolitika, 1986), Čakanie (Várakozás, 1995), Neviditeľný hlas (A láthatatlan hang, 1997) a Zvonkohra (Harangjáték, 2009) sa zaoberá predovšetkým otázkami týkajúcimi sa všeobecne ľudského bytia i života jednotlivca. Konrádove neskoršie diela boli v Maďarsku vydávané až po roku 1989, v slovenčine vyšiel výber z jeho esejí Masky sa vracajú (1995) v preklade Andrey Litvákovej. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Herderovej ceny (1983) a Kossuthovej ceny (1990).