konkubinát

Text hesla

konkubinát [lat.] — historický a cirkevnoprávny termín na označenie trvalého spolužitia muža a ženy bez formálneho uzavretia manželstva. Partneri žijúci v konkubináte nechcú alebo nemôžu legalizovať svoj vzťah, pretože im v tom bráni manželská prekážka (napr. v spoločnostiach, v ktorých nie je povolený rozvod). Konkubinát teda nepredstavuje právny, ale len faktický stav.

Termín konkubinát (lat. concubare = spolu ležať, súložiť) pochádza z rímskeho práva a pôvodne označoval trvalé spolužitie muža a ženy, ktorí nechceli alebo pre manželskú prekážku nemohli uzavrieť manželstvo (→ concubinatus), v Byzantskej ríši za vlády cisára Justiniána I. Veľkého (6. stor.) označoval nižšiu formu manželstva. Neskôr bol prevzatý do kánonického práva katolíckej cirkvi, ktoré problematiku konkubinátu upravuje v súvislosti s právnou reguláciou manželskej prekážky verejnej mravopočestnosti (impedimentum publicae honestatis). Podmienkou vzniku prekážky verejnej mravopočestnosti vyplývajúcej z konkubinátu je, že spolužitie muža a ženy žijúcich na spôsob manželstva (t. j. zahŕňa aj sexuálny vzťah), ale bez akéhokoľvek vôľového úmyslu uzatvoriť kánonické manželstvo, je súvislé a stále, ako aj všeobecne známe alebo verejné (tzv. známy alebo verejný konkubinát; ex notorio vel publico concubinatu); za konkubinát však nemožno považovať napr. prostitúciu či nepravidelnú promiskuitu, pretože takémuto konaniu chýba istá stálosť, ako aj zdanie manželského spolunažívania.

Život vo verejnom konkubináte trestal Kódex kánonického práva z roku 1917 (CIC 1917) ako delikt proti dobrým mravom (prestúpenie šiesteho prikázania Desatora) sankciou vylúčenia zo všetkých zákonných cirkevných úkonov, klerikov žijúcich v konkubináte trestal suspenziou od sviatostných úkonov, odňatím požitkov spojených s úradom, benefícií a hodností. Kódex kánonického práva z roku 1983 (CIC 1983) i Kódex kánonov východných cirkví z roku 1990 (CCEO 1990) ustanovujú v prípade klerikov žijúcich v konkubináte trest suspenzie a v prípade, že klerik v konkubináte zotrváva aj po napomenutí, aj ďalšie tresty až po prepustenie z klerického stavu. Manželstvo osôb pokrstených v katolíckej cirkvi a uzavreté len pred orgánom štátu sa nepovažuje za verejný konkubinát, ale za kánonicky neplatné manželstvo.

Odklon od tradičného chápania rodiny založenej manželstvom spôsobuje v súčasnosti narastanie tzv. partnerského spolužitia bez uzavretia manželstva (označované aj ako kohabitácia, neformálne manželstvo, faktické spolužitie, spolužitie druha a družky, životné spoločenstvo). V súčasnom slovenskom občianskom práve sa na označenie spolužitia partnerov opačného pohlavia, ktorí žijú v spoločnej domácnosti bez úradnej legalizácie svojho vzťahu sobášom, termín konkubinát nepoužíva. Takýto vzťah sa bežne označuje ako druh a družka, pričom slovenské občianske právo tieto termíny nepoužíva (na rozdiel od niektorých noriem verejného práva, napr. trestného a správneho). Právny poriadok SR spolužitie druha a družky komplexne neupravuje, ale z jednotlivých právnych noriem vyplývajú pre osoby žijúce v tomto faktickom zväzku viaceré významné práva, čo súvisí vo viacerých prípadoch s obsahovým prekrývaním sa tejto formy spolužitia s právne relevantnými pojmami domácnosť, resp. spoločná domácnosť, blízke osoby a osoby žijúce spolu (napr. oprávnenia v oblasti dedičského práva alebo nájmu bytu). V niektorých krajinách možno takýto vzťah legalizovať ako registrované partnerstvo (v SR je predmetom diskusie), termín registrované partnerstvo je však širší, pretože ako partnerov zahŕňa najmä osoby rovnakého pohlavia.

Konkubinát jestvoval aj v polygamných spoločnostiach, keď mal muž s vyšším spoločenským postavením právo mať okrem manželky (manželiek) aj konkubíny (ženy, s ktorými žil v konkubináte). Napr. v období cisárskej Číny i Čínskej republiky (1912 – 49) bolo spoločensky akceptované mať jednu alebo viac konkubín, bohatí muži mávali 3 až 4 konkubíny. Konkubíny mali v Číne nižšie spoločenské postavenie ako manželky, rovnako ich potomkovia mali hierarchicky nižšie postavenie ako deti právoplatnej manželky. Čínski cisári mali tradične viacero konkubín, ktorých postavenie bolo hierarchicky odstupňované. Niektoré z nich získali výrazný politický vplyv a zasiahli do čínskych dejín, napr. Jang Kuej-fej (konkubína cisára Süan–cunga) či Cch’-si (konkubína cisára Sien-fenga). Po vzniku ČĽR (1949) bol konkubinát zákonom zakázaný. V islamských krajinách už v predislamskom období ženské otrokyne slúžili zároveň ako sexuálne partnerky. Po vzniku Arabskej ríše (7. stor.) boli islamským právom (šaría) zavedené právne obmedzenia. V Koráne sa konkubinát nespomína, mimomanželský vzťah otrokyne (ama) a jej pána sa označuje ako má malakat ajmánukum (to, čo vlastní pravá ruka). Konkubíny (surríja) nesmeli mať moslimský pôvod (zväčša to boli ženy, ktoré padli do zajatia počas arabských výbojov). Žili spolu s ostatnými ženami v háreme, mali rôzne privilégiá (lepšia strava, oblečenie), často dosahovali vysoké spoločenské postavenie a politický vplyv. Na rozdiel od pevne stanoveného počtu manželiek (štyri), mohol mať moslim neobmedzený počet konkubín. Oženiť sa s nimi smel len v prípade, ak im daroval slobodu. Zvláštny status mali konkubíny, ktoré sa stali matkou jeho detí (umm valad), čo im zabezpečovalo, že nemôžu byť predané a po pánovej smrti budú slobodné. Všetky deti splodené s konkubínami boli považované za legitímne. V súčasnosti je konkubinát (aj otroctvo) v islamskej spoločnosti zakázaný.

Text hesla

konkubinát [lat.] — historický a cirkevnoprávny termín na označenie trvalého spolužitia muža a ženy bez formálneho uzavretia manželstva. Partneri žijúci v konkubináte nechcú alebo nemôžu legalizovať svoj vzťah, pretože im v tom bráni manželská prekážka (napr. v spoločnostiach, v ktorých nie je povolený rozvod). Konkubinát teda nepredstavuje právny, ale len faktický stav.

Termín konkubinát (lat. concubare = spolu ležať, súložiť) pochádza z rímskeho práva a pôvodne označoval trvalé spolužitie muža a ženy, ktorí nechceli alebo pre manželskú prekážku nemohli uzavrieť manželstvo (→ concubinatus), v Byzantskej ríši za vlády cisára Justiniána I. Veľkého (6. stor.) označoval nižšiu formu manželstva. Neskôr bol prevzatý do kánonického práva katolíckej cirkvi, ktoré problematiku konkubinátu upravuje v súvislosti s právnou reguláciou manželskej prekážky verejnej mravopočestnosti (impedimentum publicae honestatis). Podmienkou vzniku prekážky verejnej mravopočestnosti vyplývajúcej z konkubinátu je, že spolužitie muža a ženy žijúcich na spôsob manželstva (t. j. zahŕňa aj sexuálny vzťah), ale bez akéhokoľvek vôľového úmyslu uzatvoriť kánonické manželstvo, je súvislé a stále, ako aj všeobecne známe alebo verejné (tzv. známy alebo verejný konkubinát; ex notorio vel publico concubinatu); za konkubinát však nemožno považovať napr. prostitúciu či nepravidelnú promiskuitu, pretože takémuto konaniu chýba istá stálosť, ako aj zdanie manželského spolunažívania.

Život vo verejnom konkubináte trestal Kódex kánonického práva z roku 1917 (CIC 1917) ako delikt proti dobrým mravom (prestúpenie šiesteho prikázania Desatora) sankciou vylúčenia zo všetkých zákonných cirkevných úkonov, klerikov žijúcich v konkubináte trestal suspenziou od sviatostných úkonov, odňatím požitkov spojených s úradom, benefícií a hodností. Kódex kánonického práva z roku 1983 (CIC 1983) i Kódex kánonov východných cirkví z roku 1990 (CCEO 1990) ustanovujú v prípade klerikov žijúcich v konkubináte trest suspenzie a v prípade, že klerik v konkubináte zotrváva aj po napomenutí, aj ďalšie tresty až po prepustenie z klerického stavu. Manželstvo osôb pokrstených v katolíckej cirkvi a uzavreté len pred orgánom štátu sa nepovažuje za verejný konkubinát, ale za kánonicky neplatné manželstvo.

Odklon od tradičného chápania rodiny založenej manželstvom spôsobuje v súčasnosti narastanie tzv. partnerského spolužitia bez uzavretia manželstva (označované aj ako kohabitácia, neformálne manželstvo, faktické spolužitie, spolužitie druha a družky, životné spoločenstvo). V súčasnom slovenskom občianskom práve sa na označenie spolužitia partnerov opačného pohlavia, ktorí žijú v spoločnej domácnosti bez úradnej legalizácie svojho vzťahu sobášom, termín konkubinát nepoužíva. Takýto vzťah sa bežne označuje ako druh a družka, pričom slovenské občianske právo tieto termíny nepoužíva (na rozdiel od niektorých noriem verejného práva, napr. trestného a správneho). Právny poriadok SR spolužitie druha a družky komplexne neupravuje, ale z jednotlivých právnych noriem vyplývajú pre osoby žijúce v tomto faktickom zväzku viaceré významné práva, čo súvisí vo viacerých prípadoch s obsahovým prekrývaním sa tejto formy spolužitia s právne relevantnými pojmami domácnosť, resp. spoločná domácnosť, blízke osoby a osoby žijúce spolu (napr. oprávnenia v oblasti dedičského práva alebo nájmu bytu). V niektorých krajinách možno takýto vzťah legalizovať ako registrované partnerstvo (v SR je predmetom diskusie), termín registrované partnerstvo je však širší, pretože ako partnerov zahŕňa najmä osoby rovnakého pohlavia.

Konkubinát jestvoval aj v polygamných spoločnostiach, keď mal muž s vyšším spoločenským postavením právo mať okrem manželky (manželiek) aj konkubíny (ženy, s ktorými žil v konkubináte). Napr. v období cisárskej Číny i Čínskej republiky (1912 – 49) bolo spoločensky akceptované mať jednu alebo viac konkubín, bohatí muži mávali 3 až 4 konkubíny. Konkubíny mali v Číne nižšie spoločenské postavenie ako manželky, rovnako ich potomkovia mali hierarchicky nižšie postavenie ako deti právoplatnej manželky. Čínski cisári mali tradične viacero konkubín, ktorých postavenie bolo hierarchicky odstupňované. Niektoré z nich získali výrazný politický vplyv a zasiahli do čínskych dejín, napr. Jang Kuej-fej (konkubína cisára Süan–cunga) či Cch’-si (konkubína cisára Sien-fenga). Po vzniku ČĽR (1949) bol konkubinát zákonom zakázaný. V islamských krajinách už v predislamskom období ženské otrokyne slúžili zároveň ako sexuálne partnerky. Po vzniku Arabskej ríše (7. stor.) boli islamským právom (šaría) zavedené právne obmedzenia. V Koráne sa konkubinát nespomína, mimomanželský vzťah otrokyne (ama) a jej pána sa označuje ako má malakat ajmánukum (to, čo vlastní pravá ruka). Konkubíny (surríja) nesmeli mať moslimský pôvod (zväčša to boli ženy, ktoré padli do zajatia počas arabských výbojov). Žili spolu s ostatnými ženami v háreme, mali rôzne privilégiá (lepšia strava, oblečenie), často dosahovali vysoké spoločenské postavenie a politický vplyv. Na rozdiel od pevne stanoveného počtu manželiek (štyri), mohol mať moslim neobmedzený počet konkubín. Oženiť sa s nimi smel len v prípade, ak im daroval slobodu. Zvláštny status mali konkubíny, ktoré sa stali matkou jeho detí (umm valad), čo im zabezpečovalo, že nemôžu byť predané a po pánovej smrti budú slobodné. Všetky deti splodené s konkubínami boli považované za legitímne. V súčasnosti je konkubinát (aj otroctvo) v islamskej spoločnosti zakázaný.

Zverejnené 25. mája 2022.

Konkubinát [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2022-07-03]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/konkubinat