Komijsko

Text hesla

Komijsko, Komijská republika, starší, vžitý názov Komi, ruský názov a oficiálny prepis Komi, Respublika Komi — republika na severovýchode eur. časti Ruska, súčasť Severozápadného federálneho okruhu. Väčšinu územia zaberá rovinná severových. časť Východoeurópskej nížiny s nadmorskými výškami 70 – 150 m n. m., v centrálnej časti sa rozkladá vyvýšenina Timany s maximálnou výškou 456 m n. m., na východe predhorie a záp. svahy Severného Uralu, na juhozápade pahorkatinné morénové územie Severnej pahorkatiny s výškami do 236 m n. m.

Mierne chladné kontinentálne podnebie, v sev. časti subpolárne, priemerná teplota v jan. od −20 °C na severovýchode do −17 °C na juhozápade, v júni od 11 °C na severe do 15 °C na juhu; ročný úhrn zrážok približne od 400 mm na severe a 600 – 700 mm na ostatnom území do 1 500 mm na Urale. Hlavnými riekami sú Pečora s najväčšími prítokmi Usa a Ižma (na severe), Vyčegda s prítokmi Sysola a Vym (na juhozápade) a Mezeň s prítokom Vaška (na severozápade); 78-tis. jazier (celková rozloha 4 500 km2), najväčšie Jam ozero (31,1 km2) a Sindorskoje ozero (28,5 km2); okolo 8 % územia predstavujú močaristé oblasti (najmä v povodí Pečory). Väčšina územia leží v pásme tajgy s prevládajúcimi porastmi smreka a borovice (okolo 70 % územia pokrývajú lesy), severne od sev. polárnej kružnice prechádza tajga do lesotundry a tundry. Pečorsko-ilyčská biosférická rezervácia (rus. Pečoro-Ilyčskij gosudarstvennyj prirodnyj biosfernyj zapovednik) a národný park Jugyd va (rus. Nacionaľnyj park Jugyd va) boli pre svoju nedotknutosť (predstavujú najväčšie pôvodné lesné územie v Európe s rozlohou 32 600 km2) zapísané 1995 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako Panenské lesy Komijska. Pestré zásoby nerastných surovín, najmä uhlia (významné ložiská čierneho uhlia v Pečorskej panve), ropy a zemného plynu (v Timansko-pečorskej naftovej oblasti), ďalej titánových rúd, bauxitu, kamennej soli, fosforitov, sadrovca, vápencov, mramoru; náleziská jantáru, rubínu, granátov, achátu, jaspisu, jadeitu, nefritu ap.

Hospodárstvo Komijska je založené na ťažbe a spracovaní energetických surovín (ropy, zemného plynu, čierneho a hnedého uhlia, antracitu, rašeliny a bituminóznych bridlíc) i na ťažbe a spracovaní dreva. Pestovanie obilia, zemiakov, zeleniny, krmovín; chov dobytka mliečneho typu (na juhu), sobov (na severe); poľovníctvo (množstvo voľne žijúcej kožušinovej zveri). Rozvinutá vodná doprava na Pečore a Vyčegde, 4,1-tis. km vodných ciest; 2,3-tis. km železníc; 11,8-tis. km ciest; 7 letísk – v Syktyvkare, Vorkute, Uchte, Pečore, Usinsku, Inte a Usť-Ilimsku; hustá potrubná doprava (2010).

Obyvateľstvo: 61,7 % Rusov, 22,5 % Komijčanov, 4,0 % Ukrajincov, 1,2 % Tatárov, 1,0 % Bielorusov, 9,6 % iných (2010). Najväčšie mestá: Syktyvkar, Uchta, Vorkuta.

— Pôvodnými obyvateľmi územia Komijska, ktoré bolo osídlené už v paleolite, sú ugrofínski Komijčania. V 10. a 11. stor. prechádzali cez územie kupci a ozbrojené skupiny z oblasti Ladožského jazera a z Novgorodu, v 12. – 13. stor. bola oblasť miestom mocenských bojov medzi Novgorodskou republikou a Vladimírskym veľkokniežatstvom (v 12. – 14. stor. súčasť Novgorodskej Rusi) a v 14. – 15. stor. medzi Novgorodskou republikou a Moskovským veľkokniežatstvom, ku ktorému bolo Komijsko 1478 pripojené. V 13. a 14. stor. prebiehala kolonizácia území ruskými roľníkmi, ktorí sa usádzali v oblastiach riek Vyčegda, Mezeň a Pečora, kde sa začalo rozvíjať poľnohospodárstvo. R. 1380 sa s pôsobením Stefana Permského (vlastným menom Stepan Chrap alebo Krap, *asi 1340 alebo 1345, †1396) začala christianizácia Komijska, s ktorou súvisel aj vznik tzv. staropermského písma. V 16. – 18. stor. bolo územie Komijska významným tranzitným priestorom, cez ktorý prechádzali obchodné trasy z Viatskej pahorkatiny smerom do Archangeľska a z mesta Velikij Usťug (v dnešnej Vologdskej oblasti) smerom na Sibír. R. 1637 vznikol na rieke Vym solivar (jeden z najväčších v Rusku), v 2. pol. 18. stor. sa rozvíjal železiarsky a na konci 19. stor. drevospracujúci priemysel. V 1. pol. 19. stor. vypukli povstania proti feudálnemu a národnostnému útlaku, z ktorých najvýznamnejšie bolo tzv. usť-kulomské povstanie (1842 – 43). Koncom 19. a zač. 20. stor. bolo Komijsko súčasťou Vologdskej (Usť-sysoľský a Jarenský újazd) a Archangeľskej gubernie (Pečorský újazd).

Po Októbrovej revolúcii 1917 sa časť územia dostala pod kontrolu vlády tzv. Severnej oblasti (podporovaná vojskami Spojeného kráľovstva a USA), od novembra 1919 bola väčšina územia obsadená vojskom A. V. Kolčaka. Po ustanovení sovietskej vlády 1921 bola zriadená Autonómna oblasť Komi (Zyrian) s hlavným mestom Usť-Sysoľsk (dnes Syktyvkar), 5. decembra 1936 premenená na Komi autonómnu sovietsku socialistickú republiku (Komi ASSR; požiadavky Komijčanov na vytvorenie tzv. Veľkej Komi – Ydžyd Komi, ktorá by zahŕňala vlastnú republiku, Udmurtsko, Permsko a Nenecko, boli odmietnuté). V 30. – 40. rokoch 20. stor. sa rozvíjala ťažba uhlia a ropy a bola postavená Severopečorská železnica. Od 1929 do konca 50. rokov 20. stor. bola na území Komijska zriadená sieť viacerých gulagov a pracovných táborov, do ktorých boli posielaní kulaci a politickí väzni. Po 2. svetovej vojne pokračoval rozvoj ťažkého priemyslu, viaceré priemyselné centrá (a súčasne pracovné tábory) sa zmenili na mestá (Vorkuta, Pečora, Sosnogorsk). R. 1990 bola v rámci Ruskej federácie vyhlásená Komi sovietska socialistická republika (Komi SSR), od 1992 súčasný názov (Komijská republika), 17. februára 1994 bola prijatá ústava republiky. R. 1996 bolo podpísaných viacero zmlúv upravujúcich vzťahy medzi Komijskom a Ruskou federáciou. R. 2000 sa Komijsko stalo súčasťou Severozápadného federálneho okruhu.

— Komijsko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie, na čele stojí prezident volený v priamych voľbách na 5 rokov, parlament (komijsky Komi Respublikasa Kanalan Sövet, rus. Gosudarstvennyj Sovet Respubliki Komi) má 30 členov, poslanci sú volení na päťročné volebné obdobie.

Prezidenti Komijska
1990 – 2002 Jurij Spiridonov
2002 – 2010 Vladimir Torlopov
2010 – 2015 Viačeslav Gajzer
od 2015 Sergej Gaplikov
Text hesla

Komijsko, Komijská republika, starší, vžitý názov Komi, ruský názov a oficiálny prepis Komi, Respublika Komi — republika na severovýchode eur. časti Ruska, súčasť Severozápadného federálneho okruhu. Väčšinu územia zaberá rovinná severových. časť Východoeurópskej nížiny s nadmorskými výškami 70 – 150 m n. m., v centrálnej časti sa rozkladá vyvýšenina Timany s maximálnou výškou 456 m n. m., na východe predhorie a záp. svahy Severného Uralu, na juhozápade pahorkatinné morénové územie Severnej pahorkatiny s výškami do 236 m n. m.

Mierne chladné kontinentálne podnebie, v sev. časti subpolárne, priemerná teplota v jan. od −20 °C na severovýchode do −17 °C na juhozápade, v júni od 11 °C na severe do 15 °C na juhu; ročný úhrn zrážok približne od 400 mm na severe a 600 – 700 mm na ostatnom území do 1 500 mm na Urale. Hlavnými riekami sú Pečora s najväčšími prítokmi Usa a Ižma (na severe), Vyčegda s prítokmi Sysola a Vym (na juhozápade) a Mezeň s prítokom Vaška (na severozápade); 78-tis. jazier (celková rozloha 4 500 km2), najväčšie Jam ozero (31,1 km2) a Sindorskoje ozero (28,5 km2); okolo 8 % územia predstavujú močaristé oblasti (najmä v povodí Pečory). Väčšina územia leží v pásme tajgy s prevládajúcimi porastmi smreka a borovice (okolo 70 % územia pokrývajú lesy), severne od sev. polárnej kružnice prechádza tajga do lesotundry a tundry. Pečorsko-ilyčská biosférická rezervácia (rus. Pečoro-Ilyčskij gosudarstvennyj prirodnyj biosfernyj zapovednik) a národný park Jugyd va (rus. Nacionaľnyj park Jugyd va) boli pre svoju nedotknutosť (predstavujú najväčšie pôvodné lesné územie v Európe s rozlohou 32 600 km2) zapísané 1995 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako Panenské lesy Komijska. Pestré zásoby nerastných surovín, najmä uhlia (významné ložiská čierneho uhlia v Pečorskej panve), ropy a zemného plynu (v Timansko-pečorskej naftovej oblasti), ďalej titánových rúd, bauxitu, kamennej soli, fosforitov, sadrovca, vápencov, mramoru; náleziská jantáru, rubínu, granátov, achátu, jaspisu, jadeitu, nefritu ap.

Hospodárstvo Komijska je založené na ťažbe a spracovaní energetických surovín (ropy, zemného plynu, čierneho a hnedého uhlia, antracitu, rašeliny a bituminóznych bridlíc) i na ťažbe a spracovaní dreva. Pestovanie obilia, zemiakov, zeleniny, krmovín; chov dobytka mliečneho typu (na juhu), sobov (na severe); poľovníctvo (množstvo voľne žijúcej kožušinovej zveri). Rozvinutá vodná doprava na Pečore a Vyčegde, 4,1-tis. km vodných ciest; 2,3-tis. km železníc; 11,8-tis. km ciest; 7 letísk – v Syktyvkare, Vorkute, Uchte, Pečore, Usinsku, Inte a Usť-Ilimsku; hustá potrubná doprava (2010).

Obyvateľstvo: 61,7 % Rusov, 22,5 % Komijčanov, 4,0 % Ukrajincov, 1,2 % Tatárov, 1,0 % Bielorusov, 9,6 % iných (2010). Najväčšie mestá: Syktyvkar, Uchta, Vorkuta.

— Pôvodnými obyvateľmi územia Komijska, ktoré bolo osídlené už v paleolite, sú ugrofínski Komijčania. V 10. a 11. stor. prechádzali cez územie kupci a ozbrojené skupiny z oblasti Ladožského jazera a z Novgorodu, v 12. – 13. stor. bola oblasť miestom mocenských bojov medzi Novgorodskou republikou a Vladimírskym veľkokniežatstvom (v 12. – 14. stor. súčasť Novgorodskej Rusi) a v 14. – 15. stor. medzi Novgorodskou republikou a Moskovským veľkokniežatstvom, ku ktorému bolo Komijsko 1478 pripojené. V 13. a 14. stor. prebiehala kolonizácia území ruskými roľníkmi, ktorí sa usádzali v oblastiach riek Vyčegda, Mezeň a Pečora, kde sa začalo rozvíjať poľnohospodárstvo. R. 1380 sa s pôsobením Stefana Permského (vlastným menom Stepan Chrap alebo Krap, *asi 1340 alebo 1345, †1396) začala christianizácia Komijska, s ktorou súvisel aj vznik tzv. staropermského písma. V 16. – 18. stor. bolo územie Komijska významným tranzitným priestorom, cez ktorý prechádzali obchodné trasy z Viatskej pahorkatiny smerom do Archangeľska a z mesta Velikij Usťug (v dnešnej Vologdskej oblasti) smerom na Sibír. R. 1637 vznikol na rieke Vym solivar (jeden z najväčších v Rusku), v 2. pol. 18. stor. sa rozvíjal železiarsky a na konci 19. stor. drevospracujúci priemysel. V 1. pol. 19. stor. vypukli povstania proti feudálnemu a národnostnému útlaku, z ktorých najvýznamnejšie bolo tzv. usť-kulomské povstanie (1842 – 43). Koncom 19. a zač. 20. stor. bolo Komijsko súčasťou Vologdskej (Usť-sysoľský a Jarenský újazd) a Archangeľskej gubernie (Pečorský újazd).

Po Októbrovej revolúcii 1917 sa časť územia dostala pod kontrolu vlády tzv. Severnej oblasti (podporovaná vojskami Spojeného kráľovstva a USA), od novembra 1919 bola väčšina územia obsadená vojskom A. V. Kolčaka. Po ustanovení sovietskej vlády 1921 bola zriadená Autonómna oblasť Komi (Zyrian) s hlavným mestom Usť-Sysoľsk (dnes Syktyvkar), 5. decembra 1936 premenená na Komi autonómnu sovietsku socialistickú republiku (Komi ASSR; požiadavky Komijčanov na vytvorenie tzv. Veľkej Komi – Ydžyd Komi, ktorá by zahŕňala vlastnú republiku, Udmurtsko, Permsko a Nenecko, boli odmietnuté). V 30. – 40. rokoch 20. stor. sa rozvíjala ťažba uhlia a ropy a bola postavená Severopečorská železnica. Od 1929 do konca 50. rokov 20. stor. bola na území Komijska zriadená sieť viacerých gulagov a pracovných táborov, do ktorých boli posielaní kulaci a politickí väzni. Po 2. svetovej vojne pokračoval rozvoj ťažkého priemyslu, viaceré priemyselné centrá (a súčasne pracovné tábory) sa zmenili na mestá (Vorkuta, Pečora, Sosnogorsk). R. 1990 bola v rámci Ruskej federácie vyhlásená Komi sovietska socialistická republika (Komi SSR), od 1992 súčasný názov (Komijská republika), 17. februára 1994 bola prijatá ústava republiky. R. 1996 bolo podpísaných viacero zmlúv upravujúcich vzťahy medzi Komijskom a Ruskou federáciou. R. 2000 sa Komijsko stalo súčasťou Severozápadného federálneho okruhu.

— Komijsko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie, na čele stojí prezident volený v priamych voľbách na 5 rokov, parlament (komijsky Komi Respublikasa Kanalan Sövet, rus. Gosudarstvennyj Sovet Respubliki Komi) má 30 členov, poslanci sú volení na päťročné volebné obdobie.

Prezidenti Komijska
1990 – 2002 Jurij Spiridonov
2002 – 2010 Vladimir Torlopov
2010 – 2015 Viačeslav Gajzer
od 2015 Sergej Gaplikov

Zverejnené 16. novembra 2018.

Komijsko [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2022-06-25]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/komijsko