Komická opera
Komická opera, fr. Opéra-Comique, od 2005 Národné divadlo Komickej opery, fr. Théâtre national de l’Opéra-Comique — jedna z najstarších operných scén vo Francúzsku, založená v roku 1714 v Paríži. Jej zakladateľmi boli Catherine Baronová (Baron) a Gauthier de Saint-Edme, ktorí získali oprávnenie prevádzkovať hudobné divadlo (pod názvom Opéra-Comique) a uvádzať tituly, ktoré mali spievané a hudobné časti oddelené hovoreným slovom (tento princíp sa stal kľúčovým znakom žánru francúzskej komickej opery).
V prvých rokoch pôsobenia (1715 – 51) bola činnosť Komickej opery viackrát (väčšinou v dôsledku konkurenčného boja) prerušená. V rokoch 1743 – 45 i po znovuotvorení v rokoch 1751 – 57 bol riaditeľom divadla Jean Monnet (*1703, †1785), libretistom a vedúcou osobnosťou divadla dramatik Ch. S. Favart. V roku 1762 sa Komická opera zlúčila s divadelnou spoločnosťou Comédie-Italienne (účinkovala v Paríži od 1716) a pôsobila pod jej názvom, od 1780 názov Opéra Comique. Najvýznamnejšími skladateľmi, ktorí pre divadlo komponovali v tomto období, boli Philidor, P. A. Monsigny, A. E. M. Grétry a Nicolas Dalayrac (*1753, †1809). Spojený súbor spočiatku sídlil v Burgundskom paláci, od 1783 v novej budove (tzv. prvá Salle Favart), ktorá však dvakrát (1838 a 1887) vyhorela a musela byť prestavaná, 1840 bola otvorená tzv. druhá Salle Favart a 1898 tzv. tretia Salle Favart (dnešná podoba divadla s kapacitou okolo 1 500 miest; architekt Louis Bernier, *1845, †1919); súbor sídlil aj v ďalších divadelných budovách.
V roku 1801 sa Komická opera spojila s konkurenčným súborom Théâtre Feydeau a v roku 1807 bola dekrétom vymedzujúcim jej žánrovú orientáciu (komédia alebo dráma s áriami) zahrnutá medzi štyri hlavné parížske divadlá. V 19. stor. nastal jej nebývalý rozkvet (tzv. zlatá éra), vo svetových premiérach uviedla diela F. A. Boieldieua (Biela pani, 1825), D. F. E. Aubera (Fra Diavolo, 1830), A. Ch. Adama (Postilión z Lonjumeau, 1836), G. Donizettiho (Dcéra pluku, 1840), H. Berlioza (Faustovo prekliatie, 1846), A. Thomasa (Mignon, 1866), Ch. F. Gounoda (Romeo a Júlia, 1867), G. Bizeta (Carmen, 1875), J. Offenbacha (Hoffmannove rozprávky, 1881), L. Delibesa (Lakmé, 1883) a J. Masseneta (Manon, 1884). Začiatkom 20. stor. tam boli po prvýkrát uvedené diela Gustava Charpentiera (*1860, †1956; Luise, 1900), C. Debussyho (Pelléas a Mélisanda, 1902), M. Ravela (Španielska hodinka, 1911) a i.
Pre finančné problémy Komickej opery začiatkom 30. rokov 20. stor. došlo v roku 1939 k jej spojeniu s parížskou Operou do Zväzu národných lyrických divadiel (Réunion des théâtres lyriques nationaux, RTNL). V roku 1971 bol súbor Komickej opery rozpustený, 1974 – 78 pôsobilo v Salle Favart školiace stredisko pre mladých umelcov Opéra Studio. V roku 1978 bol RTNL zrušený, jeho nástupcom sa stala parížska Opera a Salle Favart sa stala jej druhou scénou. V roku 1990 získala Komická opera opäť autonómiu, od roku 2005 má status národného divadla (Théâtre national de l’Opéra-Comique). Jej repertoár pozostáva z diel širokého štýlového rozpätia vrátane súčasnej opernej tvorby.