komasácia
komasácia [lat.], sceľovanie pozemkov — spájanie nesúvislých a rozptýlených poľnohospodárskych pozemkov podľa vlastníckych práv k nim s cieľom vytvoriť väčšie a hospodársky lepšie využiteľné pozemky; historický pojem používaný na Slovensku do 1918, zakotvený v uhorskom zvykovom práve. V súčasnosti je sceľovanie pozemkov súčasťou pozemkových úprav, pričom scelenie, oddelenie alebo iné úpravy pozemkov upravuje zákon č. 330 z 1991 o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a pozemkových spoločenstvách.
— Na Slovensku sa po prvýkrát uskutočnila komasácia v 18. stor. počas urbárskej regulácie Márie Terézie (→ tereziánsky urbár). Zo zemepanskej (alodiálnej) pôdy sa oddeľovali (segregovali) dominikálne (panské) pozemky (→ alód, → dominikál), ktoré sa stali vlastníctvom šľachtica, a rustikálna pôda (→ rustikál) sa zapísala aj s povinnosťami poddaných do urbára. Po zrušení poddanstva (1848) sa z poddaných stali slobodní roľníci, ktorí mohli voľne disponovať s pôdou, ktorú obrábali, museli si ju však odkúpiť (ak nemali na to dostatok finančných prostriedkov, štát im poskytol úver, k prevodu pôdy však mohlo dôjsť až po jeho splatení, a ak pôdu nesplatili do určitého času, ich vlastnícke právo sa zrušilo; pôda bola vo vlastníctve roľníkov s tzv. zrušovacou podmienkou; splácanie úverov pretrvávalo až do 1896). Pôdu vo vlastníctve roľníkov, bývalých urbárnikov (asi 25 % z celkovej výmery pôdy na území Slovenska), bolo možné dediť. Ďalšia časť bola vo vlastníctve novovzniknutej vrstvy veľkostatkárov (bývalých zemepánov; 36 % všetkej pôdy), ktorí ju obrábali prostredníctvom najatých pracovných síl (bezzemkov, nemajetných roľníkov, želiarov). V dôsledku dedenia roľníckej pôdy (majetok sa rozdelil medzi všetkých dedičov) a agrárnej preľudnenosti (70 % obyvateľstva žilo z pôdy) dochádzalo k ďalšej rozdrobenosti pozemkov (na 1 roľníka nepripadal spolu ani 1 ha pôdy, jeden roľník však mal pôdu rozdrobenú aj v desiatich parcelách v chotári). Urbársky patent prijatý 1853 prispel spolu so zákonným článkom 53 z 1871 ku komasácii pôdy, ktorá už bola právne vo vlastníctve slobodných roľníkov. Týkala sa však iba pozemkov zapísaných v tereziánskom urbári, ostatnú pôdu ďalej vlastnili bývalí feudáli (šľachta, cirkev), štát a mestá. Jej cieľom bolo vydeľovanie pozemkov do spoluvlastníctva jednotlivým urbárskym usadlostiam (na základe výsledkov segregácie a pomerného delenia), a nie sceľovanie pozemkov. Urbársky patent obsahoval aj klauzulu, podľa ktorej mal bývalý zemepán do jedného roka požiadať o komasáciu a segregáciu (vydeľovanie zemepanských lesov a pasienkov bývalým poddaným), o ktorých od 1855 rozhodovali urbárske súdy. Komasácia panských pozemkov (uskutočnila sa asi v 10 % obcí) prebiehala rýchlejšie, komasácia bývalých urbárskych pozemkov pokračovala pomaly a neúspešne pre právne nejasnosti (chybné alebo neúplné zápisy v pozemkových knihách a v katastrálnych mapách), ako aj pre odpor roľníkov a nedostatok financií.
Komasácia, ktorej cieľom bolo sceľovanie pôdy, sa uskutočnila na základe zákonného článku 39 z 1908 a nariadenia ministerstva spravodlivosti z 1909. Začatie komasačného konania bolo založené na zásade dobrovoľnosti (žiadosť osôb, ktorým patrila jedna štvrtina sceľovaného územia alebo ktorých majetok tvoril aspoň polovicu tohto územia). Komasáciu mohol nariadiť iba krajský súd, ktorý bol právnou zárukou pri zásahu do vlastníckeho práva. Jeho úlohou bolo overenie nového stavu a na základe jeho rozsudku boli zúčastnení majitelia uvedení do držby vymeraných nových (už scelených) parciel. Do 1918 sa uskutočnila komasácia iba v 21 obciach na ploche 17-tis. ha.