kolumbijská literatúra

kolumbijská literatúra — jedna z najrozvinutejších latinskoamerických literatúr, rozvíjala sa od príchodu španielskych kolonizátorov. Domorodá ústna tradícia nemala výraznejší vplyv na jej rozvoj, k významným pamiatkam však patrí Legenda o Juruparym (La Leyenda de Yurupary) od amazonského domorodca Maximiana Josého Roberta, ktorá bola napísaná koncom 19. stor. v jazyku ñengatu (nhengatu) a je záznamom prastarého mýtu o hrdinovi Juruparym (je jediným dielom domorodej slovesnosti amerických Indiánov, ktorých autorstvo nie je anonymné).

Prvými literárnymi pamiatkami sú texty kronikárskeho charakteru španielskych dobyvateľov z koloniálneho obdobia (polovica 16. stor., námorné výpravy a koloniálne výboje) napísané po španielsky. Zo začiatku prevládali diela dokumentárneho charakteru, napr. Stručná správa o dobytí kráľovstva Nová Granada (Epítome de la conquista del Nuevo Reino de Granada, 1536) pripisovaná Gonzalovi Jiménezovi de Quesada (*1495, †1579). Neskôr do spracovania tematiky dobýjania Nového sveta pribudli nové prvky, napr. Juan de Castellanos (*1522, †1607) v rozsiahlej Elégii na slávnych mužov zo zemí indických (Elegías de varones ilustres de las Indias, 1589) podrobne vykreslil miestne a dobové pomery, pričom využil pomenovania z domorodých jazykov, a kronikár Juan Rodríguez Freyle (*1566, †okolo 1642) v súbore príbehov a úvah o dobýjaní Novej Granady Baran (El carnero, okolo 1636, vydaná 1859) zobrazil vtedajší spôsob života. V poézii koloniálneho obdobia sa prejavil vplyv španielskej literatúry, najmä kulteranizmu (Hernando Domínguez Camargo, *1606, †1659) a neskôr mystickej poézie, najvýznamnejšou osobnosťou barokovej mystickej poézie bola klariská mníška Francisca Josefa del Castillo y Guevara známa ako Matka Castillo (La Madre Castillo, *1671, †1742). Jej básnická zbierka Duchovné city (Sentimientos espirituales, 1843) bola ovplyvnená životom a dielom kastílskej mystičky – sv. Terézie z Ávily. V barokovej próze má osobitný význam dielo Pedra de Solís y Valenzuela (*1624, †1711) Púšť zázrakov a zázrak púšte (El desierto prodigioso y el prodigio del desierto, okolo 1650), ktoré sa považuje za prvý román v hispanoamerickej literatúre.

Neskoršie koloniálne obdobie sa vyznačuje rozvojom novinárstva (Manuel del Socorro Rodríguez, *1758, †1819; vydával prvý týždenník Papel periódico de Santafé de Bogotá, 1791 – 97) a vedy (José Celestino Mutis, *1732, †1808; 1783 viedol botanickú expedíciu v Novej Granade), ako aj zakladaním kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií (Kráľovská knižnica, La Real Biblioteca, 1777, dnes Biblioteca Nacional de Colombia v Bogote; Vlastenecká spoločnosť, La sociedad patriótica, 1801 v Bogote; prvá tlačiareň v Bogote, 1737; literárne diskusné kluby).

V 19. stor. sa začala rozvíjať samostatná národná kultúra a literatúra, čo súviselo s národnooslobodzovacím hnutím za nezávislosť (1810 – 25) a s víťazstvom povstaleckých vojsk Simóna Bolívara (1819; *1783, †1830). V literárnej tvorbe prevládali revolučné politické prejavy, vlastenecké ódy s témou slobody a oslavy hrdinov oslobodzovacích bojov, dominovala estetika neoklasicizmu a preromantizmu. Ako rečník i autor politických prejavov a manifestov vynikol S. Bolívar, ako novinár, rečník a obhajca nezávislosti Antonio Nariño (*1765, †1823). Významné miesto v literatúre tohto obdobia zaujali preromantický básnik, dramatik a novinár José Fernández Madrid (*1789, †1830) a básnik a dramatik, predchodca predstaviteľov kolumbijského národného divadla Luis Vargas Tejada (*1802, †1829, autor divadelnej hry zosmiešňujúcej prvky súdobej spoločnosti Nepokoje, Las convulsiones, 1828). V 30. – 80. rokoch 19. stor. sa rozvíjal romantizmus. Trojicu najvýznamnejších romantických básnikov predstavujú José Joaquín Ortiz (*1814, †1892), José Eusebio Caro (*1817, †1853) a Julio Arboleda Pombo (*1817, †1862), v ktorého tvorbe rezonovali najmä témy oslavy vlasti, slobody a lásky. Naopak, v básnickej tvorbe tzv. antioquijskej skupiny (Gregorio Gutiérrez González, *1826, †1872; Epifanio Mejía, *1838, †1913) prevažovali témy oslavy domova, prírody i roľníckej práce. K predstaviteľom postromantickej poézie patria Diego Fallón (*1834, †1905), predchodca parnasizmu v kolumbijskej literatúre, autor kolumbijskej národnej hymny a štvornásobný prezident republiky Rafael Núñez Moledo (*1825, †1894) a národný básnik Rafael Pombo (*1833, †1912), v ktorého tvorbe dominujú témy osudu človeka i jeho vzťahu k prírode a Bohu.

V 2. polovici 19. stor. sa centrom kultúrneho a literárneho diania stal literárny krúžok a časopis El Mosaico (1858 – 72), ktorý založili José María Vergara y Vergara (*1831, †1872), autor prvých dejín kolumbijskej literatúry Dejiny literatúry Novej Granady od dobytia po nezávislosť (Historia de la literatura en Nueva Granada, desde la Conquista hasta la Independencia, 1870) a spoluzakladateľ Kolumbijskej akadémie jazyka (Academia Colombiana de la Lengua, 1871), a José Manuel Marroquín (*1827, †1908). Do časopisu prispieval aj Jorge Isaacs (*1837, †1895), ktorého román Mária (María, 1867; slov. 1978) je považovaný za najvýznamnejšie dielo latinskoamerického romantizmu. V 2. polovici 19. stor. napredoval filologický výskum (Miguel Antonio Caro, *1843, †1909; Rufino José Cuervo, *1844, †1911).

Od 80. – 90. rokov 19. stor. do 20. rokov 20. stor. sa rozvíjal modernizmus, hnutie za literárnu obrodu, ktoré zdôrazňovalo krásu a zmyslovosť a experimentovalo s básnickými obrazmi a s rytmom. Modernistickú obnovu presadzoval Baldomero Sanín Cano (*1861, †1957), ktorý ovplyvnil tvorbu významného kolumbijského básnika Josého Asuncióna Silvu (*1865, †1896) i tvorbu vedúcej osobnosti kolumbijského modernizmu Guillerma Valenciu (*1873, †1943). Modernizmus mal neskorých stúpencov (Porfirio Barba Jacob, *1883, †1942; Luis Carlos López, *1879, †1950). Na prelome 19. a 20. stor. sa v próze vzájomne prelínalo niekoľko tendencií, doznieval romantizmus, vznikol kostumbrizmus (costumbrismo), na prózu významne vplýval modernizmus (J. A. Silva), ktorý neskôr splynul s realizmom a naturalizmom (José María Vargas Vila, *1860, †1933). Vývin od kostumbrizmu cez sociálnokritický realizmus po regionálny román (novela regionalista) možno sledovať v tvorbe zakladateľa kolumbijského románu Tomása Carrasquillu (*1858, †1940). Regionálna próza zobrazovala život na vidieku, jeho lokálny kolorit a sociálne problémy (Francisco de Paula Gómez Escobar, *1867 alebo 1873, †1938). Medzinárodný úspech dosiahol José Eustacio Rivera (*1888, †1928) románom Vír (La vorágine, 1924; slov. 1976), ktorého ústrednou témou je boj človeka s neúprosnou prírodou a kritika otrockej práce zberačov kaučuku. V roku 1925 sa okolo časopisu Los Nuevos (Noví) sformovala skupina básnikov (Rafael Maya, *1897, †1980; Germán Pardo García, *1902, †1992; León de Greiff, *1895, †1976), ktorá znamenala smerovanie kolumbijskej literatúry od postmodernizmu k avantgarde; tradicionalizmus v kolumbijskej poézii narušil básnickou tvorbou aj Luis Vidales (*1900 alebo 1904, †1990).

V 2. polovici 30. rokov 20. stor. Jorge Rojas (*1911, †1995), Eduardo Carranza (*1913, †1985) a Gerardo Valencia (*1914, †1994) iniciovali vznik hnutia Piedra y cielo (Kameň a nebo) inšpirujúceho sa modernou poéziou španielskeho básnika Juana Ramóna Jiméneza (*1881, †1958); voľnejšie boli s hnutím spojení Aurelio Arturo (*1906, †1974) a Fernando Charry Lara (*1920, †2004). V próze dominoval prúd sociálnokritického realizmu, jeho predstavitelia v nej zobrazovali vnútorné utrpenie človeka uprostred tragických spoločenských pomerov a vyjadrovali obžalobu spoločnosti a antiimperialistické postoje, napr. César Uribe Piedrahita (*1897, †1951) v románe Toá: poviedky z kaučovníkových plantáží (Toá: narraciones de caucherías, 1933) kritizuje kruté zaobchádzanie s domorodým obyvateľstvom v Amazónii a v protiimperialistickom románe Olejová škvrna (Mancha de aceite, 1935) upozorňuje na vykorisťovanie venezuelských robotníkov pracujúcich pri ťažbe ropy.

V 40. rokoch 20. stor. nadviazala na hnutie Piedra y cielo skupina básnikov združená okolo edície modernej poézie Cuadernos (Zošity, 1944 – 50) pod vedením Jaimeho Ibáñeza (*1919, †1971).

V 50. rokoch 20. stor. sa okolo časopisu Mito (Mýtus, 1955 – 62) sformovalo významné zoskupenie básnikov, prozaikov a publicistov, ktoré sa zaoberalo problémami ľudskej existencie, ako aj autentickosti umeleckej tvorby i jej vzťahu k sociálnej a politickej realite a nadviazalo na európske a americké myšlienkové i umelecké prúdy (básnici Jorge Gaitán Durán, *1924, †1962, a Eduardo Cote Lamus, *1928, †1964; básnik a prozaik Álvaro Muti, *1923, †2013).

V 60. rokoch 20. stor. smerovala poézia od tzv. mestskej poézie (Mario Rivero, *1935, †2009; Rogelio Echavarría, *1926, †2017) k hovorovej poézii – k antipoézii (María Mercedes Carranzová, Carranza, *1945, †2003); existenciálna poézia spolu s podnetmi bítnickej generácie vyústila do nihilistickej vzbury nadaistov (nadaístas, špan. nada = nič), program sformuloval Gonzalo Arango Arias (*1931, †1976), kultovým básnikom sa stal Jaime Jaramillo Escobar (pseudonym X-504, *1932).

V 60. rokoch 20. stor. nastala obnova románového žánru. Najvýznamnejšou tendenciou modernej kolumbijskej prózy bol magický realizmus (expresívne romantizujúca próza využívajúca poetiku exotizmu), ktorý pri zobrazovaní americkej skutočnosti spájal mýtus s históriou a prírodu s kultúrou. Hlavnými predstaviteľmi boli členovia baranquillskej skupiny (Grupo de Barranquilla) Gabriel García Márquez (*1927, †20214, Nobelova cena za literatúru 1982) a Álvaro Cepeda Samudio (*1926, †1972). Prvky magického realizmu využívali aj Pedro Gómez Valderrama (*1923, †1992), Manuel Zapata Olivella (*1920, †2004) a Manuel Mejía Vallejo (*1923, †1998).

V 70. rokoch 20. stor. sa do popredia dostala tzv. bezmenná generácia (generación sin nombre) združená okolo časopisu modernej poézie Golpe de Dados (Vrh kociek, 1973), tvoriaca metafyzickú duchovnú lyriku (Mario Rivero, *1935, †2009; Giovanni Quessep, *1939; Jaime García Maffla, *1944; Elkin Restrepo, *1942). Pocity skepsy tzv. rozčarovanej generácie (generación desencantada) tlmočili Juan Gustavo Cobo Borda (*1948) a José Luis Díaz-Granados (*1946). V próze sa rozvíjala tzv. literatúra svedectva (literatura de testimonio; Gustavo Álvarez Gardeazábal, *1945; Arturo Alape, *1938, †2006; Enrique Posada, *1936; Flor Romerová de Nohra, Romero de Nohra, *1933, †2018; Alba Lucia Ángelová, Ángel, *1939), ktorá vypovedala o hrôzach politického teroru po roku 1948, rozvíjal sa aj mestský román (Luis Fayad, *1945). Tzv. najnovšia generácia (Los novísimos) využíva v tvorbe snovosť a podvedomie, ako aj nový symbolizmus, antipoéziu a spojenie poézie a obrazu (Luz Mery Giraldová, Giraldo, *1950; Álvaro Miranda, *1945, †2020; J. L. Díaz-Granados; Samuel Jaramillo, *1950; Santiago Mutis, *1951; Miguel Méndez Camacho, *1942).

Próza 80. – 90. rokov 20. stor. zahŕňala množstvo tendencií, bol renovovaný magický realizmus, novým spôsobom bola chápaná história. Postmoderné tendencie sa prejavili v tvorbe Fanny Buitragovej (Buitrago, *1943), J. L. Díaza-Granadosa a J. G. Coba Bordu; dominujú témy zodpovednosti intelektuálov za stav kolumbijskej spoločnosti (F. Buitragová), násilia a narkomafie (Fernando Vallejo, *1942; Sergio Álvarez, *1965), sociálnej nespravodlivosti a ľúbostných i rodinných vzťahov (F. Buitragová).