Kolísek, Alois

Kolísek, Alois, 1. 4. 1868 Protivanov, okres Prostějov – 25. 8. 1931 Brno, pochovaný v areáli pútnického miesta Svatý Hostýn na vrchu Hostýn (pri Bystřici pod Hostýnem) — český rímskokatolícky kňaz, verejný činiteľ, zberateľ a propagátor umenia.

Po štúdiu na biskupskom teologickom ústave v Brne (1891 vysvätený za kňaza) absolvoval v rokoch 1892 – 94 vyššie teologické štúdium v Ríme. V rokoch 1891 – 92 pôsobil ako kaplán v Náměšti nad Oslavou a v roku 1894 v Miroslavi, ako duchovný správca v ústave pre hluchonemých v Ivančiciach, v rokoch 1894 – 1914 a 1918 – 19 ako učiteľ na reálnom gymnáziu v Hodoníne. V rokoch 1914 – 18 pôsobil vo Viedni, v roku 1919 bol vymenovaný za profesora plánovanej rímskokatolíckej teologickej fakulty v Bratislave (dnes Rímskokatolícka cyrilo-metodská bohoslovecká fakulta UK), neskôr pôsobil na teologickej fakulte v Olomouci a v kňazskom seminári v Trnave. Od 90. rokov 19. stor. udržiaval kultúrne kontakty so Slovenskom, ktoré prerástli do politického boja proti maďarizácii, na čo využil aj svoje zahraničné kontakty (napr. s Robertom Williamom Setonom-Watsonom). V roku 1907 odsúdil masakru v Černovej a vo Vatikáne sa úspešne zasadil za zrušenie suspendácie Andreja Hlinku (1907), začo bol naňho v roku 1908 vydaný uhorskou vládou zatykač. Zúčastňoval sa na podujatiach upevňujúcich česko-slovenské vzťahy (augustové slávnosti v Martine), počas 1. svetovej vojny spolupracoval vo Viedni so slovenskými politikmi Milanom Hodžom, Kornelom Stodolom a i. V roku 1918 po vyhlásení Československa stál pri vzniku (4. 11. 1918) Dočasnej vlády pre Slovensko v Skalici. V rokoch 1918 – 20 bol poslancom Dočasného národného zhromaždenia za Slovensko.

Kolísek bol propagátorom slovenskej kultúry a umenia. V rokoch 1902, 1907 a 1912 zorganizoval v Hodoníne výstavu diel slovenských výtvarníkov. V medzivojnovom období organizoval prednášky, koncerty a výstavy v Rakúsku, Spojenom kráľovstve, Taliansku a vo Francúzsku. Bol zberateľom slovenského ľudového umenia (výšivky, keramika, drevorezby), ako aj propagátorom slovenskej ľudovej piesne. V roku 1925 zorganizoval prvú súťaž v prednese slovenskej ľudovej piesne. Zaslúžil sa o založenie Hudobného a dramatického spolku pre Slovensko (1918) a Hudobnej školy pre Slovensko (neskoršia Hudobná a dramatická akadémia) v Bratislave (1919). V rámci Slovenskej ligy (1923 – 31 jej podpredseda a predseda Školskej matice Slovenskej ligy) sa angažoval v starostlivosti o Slovákov na národnostne zmiešaných územiach (najmä na južnom Slovensku), predovšetkým v zakladaní slovenských škôl. V rámci kňazského pôsobenia pestoval mariánsky a cyrilo-metodský kult; organizoval púte do Lúrd vo Francúzsku a do iných pútnických miest. Zaslúžil sa o vydanie dekrétu Celebre apud Slovaccham gentem (Slávna u slovenského národa, 1927), ktorým bola Sedembolestná Panna Mária vyhlásená za patrónku Slovenska. V roku 1923 mu bol udelený čestný titul monsignore. Publikoval v rôznych náboženských, kultúrnych a politických novinách a časopisoch, redigoval Knižnicu slovenskej ligy a mesačník Růže lurdská, bol autorom mnohých esejí a štúdií z dejín umenia, národopisu, hudby, politológie, histórie a kultúry, napr. O Andrejovi Hlinkovi (1907), K černovsko-ružomberskému procesu (1908), Slováci do státu československého (1918), Ľudové umenie slovenské (1921), Hej, Slováci (1929), Cyrillo-Methodějství u Čechů a u Slováků (1935), knižný výber jeho štúdií vyšiel posmrtne pod názvom Za slovenskú hudbu a spev (1968). Pôsobil aj ako funkcionár a člen viacerých národných a osvetových spolkov.