Koidula, Lydia
Koidula, Lydia, vlastným menom Lydia Emilie Florentine Jannsenová (Jannsen), 24. 12. 1843 Vändra – 11. 8. 1886 Kronštadt, Rusko, pochovaná v Tallinne — estónska spisovateľka, novinárka a národná buditeľka. Počas štúdia na nemeckej vyššej dievčenskej škole v Pärnu pracovala v redakcii týždenníka Pärnu postimees (Pärnuský postilión), ktorý vydával jej otec Johann Voldemar Jannsen (*1819, †1890), významný národný buditeľ a zakladateľ estónskej žurnalistiky. V roku 1864 sa s rodinou presťahovala do Derptu (dnes Tartu), kde pôsobila ako domáca učiteľka a novinárka. Po sobáši (1873) s lekárom Eduardom Mihkelsonom (*1845, †1907) žila v Kronštadte.
Pred odchodom do Ruska bola nadšenou organizátorkou estónskeho kultúrneho života, napr. celoestónskeho speváckeho festivalu (Üldlaulupidu) v Derpte. Položila základy estónskej poézie (písala najmä intímnu, prírodnú a vlasteneckú lyriku) i drámy a prispela k povýšeniu ľudovej estónčiny na literárny jazyk. Jej raná básnická tvorba bola ovplyvnená nemeckou sentimentálnou poéziou (Lúčne kvety, Vaino-liled, 1866), v ďalšej zbierke Slávik z Emajõgi (Emajõe ööbik, 1867) odsúdila národný útlak Estóncov. Viaceré jej vlastenecké básne zľudoveli, napr. Do smrti (Sind surmani), Estónska pôda a estónske srdce (Eesti muld ja eesti süda) a Moja vlasť je moja láska (Mu isamaa on minu arm, 1869), ktorú 1869 pre zbor zhudobnil Aleksander (Saebelmann) Kunileid (*1845, †1875) a počas sovietskej okupácie Estónska 1940 sa stala neoficiálnou estónskou národnou hymnou. Z Koidulinej poézie sa zachovalo 311 dokončených básní, ktoré vyšli posmrtne v kritickom vydaní v zbierke Básne (Luuletused, 1966).
Je autorkou prózy Mlynár a jeho svokra (Ojamölder ja tema minia, 1863) a divadelných hier Bratanec zo Saaremaa (S. onupoeg, 1870), ktorú sama režírovala, a Taký hlupák (Säärane mulk, 1872).