koakvizícia

Text hesla

koakvizícia [lat.] — práv. vo všeobecnosti spolunadobudnutý majetok (lat. co- = spolu, acquirere = nadobudnúť). V bývalom uhorskom obyčajovom práve inštitút, ktorý upravoval majetkové vzťahy manželov od okamihu zániku ich manželstva (na území Slovenska v platnosti do 1. 1. 1950). Ak manželstvo zaniklo rozlukou (rozvod od stola a lôžka mal následky ako rozluka) alebo smrťou jedného z manželov, vznikal manželom, resp. dedičom koakvizičný nárok na rozdelenie spolunadobudnutého majetku, ktorého hodnota sa vypočítala tak, že od čistého majetku manželov, ktorý existoval pri zániku manželstva, sa odpočítala hodnota osobitného majetku jednotlivých manželov, t. j. majetku, ktorý do manželstva každý z nich vniesol pri uzavretí manželstva alebo ho nadobudol dedením alebo darom. Spolunadobudnutý majetok sa delil medzi manželov, prípadne medzi jedného z manželov a dedičov druhého manžela na dve rovnaké polovice. Koakvizičná polovica sa vyplácala zásadne v peniazoch, vydanie majetku in natura (vydanie jednotlivých majetkových predmetov, výrobných prostriedkov ap.) sa mohlo uskutočniť len za vopred stanovených podmienok.

Koakvizícia vychádzala z predpokladu, že majetok manželov (resp. jeho prírastok) bol počas manželstva nadobudnutý spoločným pričinením obidvoch manželov, a vzťahovala sa len na majetok nadobudnutý počas spolužitia manželov, teda nie na majetok, ktorý nadobudol jeden z manželov po prerušení manželského spolužitia. Právo na koakvizíciu nevznikalo samotným uzavretím a trvaním manželstva, ale predpokladalo spoločné hospodárenie a skutočné spolužitie manželov. Počas trvania manželstva nemala koakvizícia žiadny význam (manželia nemali nárok na rozdelenie spolunadobudnutého majetku), každý z manželov spravoval majetok, ktorý priniesol do manželstva, sám a jeho dispozičná voľnosť so spolunadobudnutým majetkom nebola obmedzená.

Právna veda a súdna prax spočiatku zastávali tzv. vlastnícku teóriu, podľa ktorej bola koakvizícia skutočným, ale obmedzeným vlastníctvom, neskôr prevládla obligačná teória, ktorá zdôrazňovala obligačný nárok na polovicu spolunadobudnutého majetku uplatniteľný len po zániku manželstva. Koakvizícia platila zo zákona pre manželov nešľachtického pôvodu, ak ju manželskou zmluvou nevylúčili. Pre šľachticov, resp. bývalých šľachticov (po zrušení šľachtictva 1918) a tzv. honoráciorov (osoby, ktoré sa živili výsledkami svojej duševnej práce, napr. advokáti, lekári a umelci) platil zo zákona systém oddelenosti majetkov, ak koakvizícia nebola dohodnutá v manželskej zmluve.

Text hesla

koakvizícia [lat.] — práv. vo všeobecnosti spolunadobudnutý majetok (lat. co- = spolu, acquirere = nadobudnúť). V bývalom uhorskom obyčajovom práve inštitút, ktorý upravoval majetkové vzťahy manželov od okamihu zániku ich manželstva (na území Slovenska v platnosti do 1. 1. 1950). Ak manželstvo zaniklo rozlukou (rozvod od stola a lôžka mal následky ako rozluka) alebo smrťou jedného z manželov, vznikal manželom, resp. dedičom koakvizičný nárok na rozdelenie spolunadobudnutého majetku, ktorého hodnota sa vypočítala tak, že od čistého majetku manželov, ktorý existoval pri zániku manželstva, sa odpočítala hodnota osobitného majetku jednotlivých manželov, t. j. majetku, ktorý do manželstva každý z nich vniesol pri uzavretí manželstva alebo ho nadobudol dedením alebo darom. Spolunadobudnutý majetok sa delil medzi manželov, prípadne medzi jedného z manželov a dedičov druhého manžela na dve rovnaké polovice. Koakvizičná polovica sa vyplácala zásadne v peniazoch, vydanie majetku in natura (vydanie jednotlivých majetkových predmetov, výrobných prostriedkov ap.) sa mohlo uskutočniť len za vopred stanovených podmienok.

Koakvizícia vychádzala z predpokladu, že majetok manželov (resp. jeho prírastok) bol počas manželstva nadobudnutý spoločným pričinením obidvoch manželov, a vzťahovala sa len na majetok nadobudnutý počas spolužitia manželov, teda nie na majetok, ktorý nadobudol jeden z manželov po prerušení manželského spolužitia. Právo na koakvizíciu nevznikalo samotným uzavretím a trvaním manželstva, ale predpokladalo spoločné hospodárenie a skutočné spolužitie manželov. Počas trvania manželstva nemala koakvizícia žiadny význam (manželia nemali nárok na rozdelenie spolunadobudnutého majetku), každý z manželov spravoval majetok, ktorý priniesol do manželstva, sám a jeho dispozičná voľnosť so spolunadobudnutým majetkom nebola obmedzená.

Právna veda a súdna prax spočiatku zastávali tzv. vlastnícku teóriu, podľa ktorej bola koakvizícia skutočným, ale obmedzeným vlastníctvom, neskôr prevládla obligačná teória, ktorá zdôrazňovala obligačný nárok na polovicu spolunadobudnutého majetku uplatniteľný len po zániku manželstva. Koakvizícia platila zo zákona pre manželov nešľachtického pôvodu, ak ju manželskou zmluvou nevylúčili. Pre šľachticov, resp. bývalých šľachticov (po zrušení šľachtictva 1918) a tzv. honoráciorov (osoby, ktoré sa živili výsledkami svojej duševnej práce, napr. advokáti, lekári a umelci) platil zo zákona systém oddelenosti majetkov, ak koakvizícia nebola dohodnutá v manželskej zmluve.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Koakvizícia [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-07-20]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/koakvizicia