koacervácia

koacervácia [lat.] — fyz., chem. rozdelenie koloidnej sústavy na dve kvapalné fázy v dôsledku straty stability molekulového (lyofilného, termodynamicky stabilného) sólu. K rozdeleniu dochádza spontánne, ale je možné ho aj vyvolať pridaním anorganickej soli alebo organického rozpúšťadla, zmenou teploty alebo pH ap. Jednu kvapalnú fázu s výrazne vyšším obsahom koloidných častíc tvoria rozpúšťadlo a kvapôčky, tzv. koacerváty, s priemerom 1 – 100 μm, ktoré sa vytvorili tesným priblížením sa viacerých koloidných častíc a splynutím ich solvatačných obalov. Druhou fázou je rovnovážny roztok. Koacerváty, ktoré sú vytvorené koloidom jednej organickej (napr. proteín, polysacharid ap.) alebo anorganickej (napr. polymérne metafosforečnany) látky sa označujú ako jednoduché, koacerváty vytvorené dvoma alebo troma látkami (často ide o polyméry s rozdielnymi elektrickými nábojmi, napr. želatína a arabská guma) ako zložené (komplexné). Do kvapôčok koacervátu môžu z vodného prostredia prenikať nízkomolekulové organické látky, vďaka čomu sa koacervácia využíva aj ako jedna z metód enkapsulácie. Koacerváciu prvýkrát opísali 1929 holandskí chemici Hugo Rudolph Kruyt (*1882, †1959) a Hendrik Gerard Bungenberg de Jong (*1893, †1977). Podľa niektorých teórií o vzniku života na Zemi (→ Oparinova teória) boli koacerváty (kvapôčky obsahujúce nízko- a vysokomolekulové organické látky) v praoceánoch predchodcami prvotných živých buniek (→ eobiont).