Kniha sudcov

Kniha sudcov, skr. Sdc, Sud, gr. Kritai, lat. Liber Iudicum, hebr. Šoftim — kniha Starého zákona (Starej zmluvy; → Biblia) patriaca medzi kánonické knihy; v židovskej Biblii (Tanachu) je zaradená v časti Proroci (Neviim). Dejepisná kniha (s umelou chronológiou) nazvaná podľa vládcov a rozhodcov sporov (→ Sudcovia) v izraelskej spoločnosti v tzv. období sudcov pred vznikom monarchie (asi 1200 – 1000 pred n. l.). Opisuje udalosti odohrávajúce sa v období po Jozuovej smrti do vzniku kráľovstva. Je rozdelená na tri časti: v historickom úvode (Sdc 1,1 – 2,5) sa hovorí o postupnom a ťažkom obsadzovaní zasľúbenej zeme izraelskými kmeňmi a charakterizuje sa všeobecná i náboženská situácia (častá neposlušnosť voči Hospodinovi) v období sudcov (Sdc 2,6 – 3,6); druhú časť tvoria rozprávania a epizódy vzťahujúce sa na jednotlivých sudcov (Sdc 3,7 – 16,31; tzv. veľkí a malí sudcovia, napr. Debora, Gideon, Jefte, Samson); tretia časť pozostáva z dvoch dodatkov – prvý hovorí o presťahovaní kmeňa Dán a vzniku rodovej svätyne (Sdc 17 – 18), druhý o hriechoch kmeňa Benjamín (Sdc 19 – 21). Kniha sudcov je výpoveďou o tom, že Izraeliti považovali zabratie územia za svätú vojnu. Spracovanie príbehov odráža ponižujúce skúsenosti v období babylonského zajatia, do ktorého sa datuje vznik knihy (6. stor. pred n. l.).