Kniha kazateľova

Kniha kazateľova, aj Kazateľ, hebr. Kohelet, gr. Ekklésiastés, lat. Ecclesiastes, skr. Kaz, Ecc — kniha Starého zákona (Starej zmluvy; → Biblia) patriaca medzi kánonické knihy; v židovskej Biblii (Tanachu) patrí do časti Spisy (Ketuvim, aj Ketubím). Vznikla pravdepodobne v 3. stor. pred n. l. v Jeruzaleme a tradíciou je pripisovaná Šalamúnovi, jej skutočným autorom je však palestínsky Žid, ktorý pri jej tvorbe používal neskorú hebrejčinu, prvky aramejčiny i perzské slová. Ústrednou témou Knihy kazateľovej je hľadanie pravej životnej múdrosti a zmyslu ľudskej existencie končiacej sa smrťou. Poukazuje na márnosť a pominuteľnosť všetkých vecí, ktoré poskytujú človeku chvíľkovú radosť. Autor hľadá zmysel života v zachovávaní Božích príkazov s presvedčením, že aj napriek nespravodlivosti vo svete Boh všetko riadi správnym spôsobom, existencia človeka je v Božích rukách a to, čo je po smrti, ostáva pre človeka tajomstvom.