klobučníctvo

klobučníctvo —

1. remeslo zamerané na výrobu klobúkov. Na území dnešného Slovenska vznikalo v 15. – 16. stor. a jeho rozvoj úzko súvisel so zvyšovaním chovu oviec – popri pôvodných materiáloch (súkno alebo slama) sa klobúky najčastejšie vyrábali z plstenej ovčej vlny (→ plstenie). Klobučníci vlnu nakupovali na jarmokoch alebo priamo od chovateľov oviec, pri plstení do nej pridávali aj kravskú srsť, ktorú získavali od garbiarov. Vlnu zamokra vrstvili, trením a tlakom upravovali na požadovanú hrúbku a formovali do tvaru homole (škrumpy), ktorú potom tvarovali, farbili (obyčajne načierno) a leštili. Na záver sa klobúky podšívali látkou a zdobili podľa regionálnych a módnych požiadaviek zákazníkov.

Na Slovensku v 16. stor. vzniklo 9 klobučníckych cechov: v Levoči (1501), Banskej Štiavnici (1530), Trenčíne a Krupine (1567), Trnave (1572), Bardejove a Bratislave (1575), Prešove (1593) a Banskej Bystrici (1594), neskôr ich bolo vyše 40. V 2. polovici 16. stor. sa klobučníctvo delilo na slovenské (resp. uhorské) a nemecké, podľa druhov vyrábaných klobúkov (na krojové a spoločenské potreby Slovákov, Nemcov, príp. Maďarov) a národnosti majstrov; v 17. stor. vznikol aj cech srbských klobučníkov v Komárne. Strediskami klobučníctva bola v 16. – 17. stor. Bratislava a v 18. stor. Banská Bystrica, 1828 bolo najviac klobučníkov v Bardejove, Kysuckom Novom Meste, Banskej Bystrici a Novej Bani, 1890 fungovalo v slovenských župách 459 klobučníckych dielní, 1910 okolo 274. Pokusy o manufaktúrnu výrobu klobúkov na Slovensku sú doložené v 18. stor., v 19. stor. vznikla v Bratislave továreň na klobúky (1890 v nej pracovalo 88 robotníkov), ktorá spôsobila postupný zánik menších klobučníckych dielní. Patrónom klobučníkov je sv. Jakub (Jakub st. alebo väčší);

2. predajňa alebo výrobňa klobúkov.