Klimáček, Viliam

Klimáček, Viliam, 14. 9. 1958 Trenčín — slovenský spisovateľ a divadelník. R. 1977 – 83 študoval na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, 1984 – 93 pôsobil ako chirurg, neskôr anestéziológ v Ústave kardiovaskulárnych chorôb v Bratislave. R. 1985 spoluzakladateľ alternatívneho divadla GUnaGU v Bratislave, 1994 – 98 spisovateľ a divadelník v slobodnom povolaní, od 1998 umelecký vedúci divadla GUnaGU. Jeho dramatická tvorba, v ktorej sa odráža predovšetkým ľudská skúsenosť v súčasných i v historických slovenských súvislostiach, predstavuje jedinečné prepojenie postupov neskorej avantgardy (absurdnosť, surrealizmus), postmoderny (odmietavý postoj ku konzumu, využitie paródie, citácie, intermediálnosť) a postdramatického divadla i tzv. novej drámy: dráma in-yer-face (aj cool dráma; rozklad medziľudských a rodinných vzťahov, sexualita, drogy, dokumentárne až naturalistické zobrazovanie, kompozícia založená na princípoch montáže a filmového strihu), fantasy dráma (snová atmosféra, iracionálnosť, rozprávkovosť), dokumentárna dráma (nadväznosť hier na historický a kultúrny kontext), politické divadlo a tzv. verbatim divadlo (využitie jazyka televízie, rozhlasu, reklamy, počítačových hier). Pre divadlo (najmä pre GUnaGU) napísal alebo bol spoluautorom viac ako 60 dramatických textov. Začiatočné obdobie dramatickej tvorby predstavujú hry s prvkami kabaretu (Vestpoketka, 1985, s I. Mizerom) a hudobno-literárnych pásem (Osídla mladého muža, 1986), v ktorých využil vtip, iróniu, persifláž a jazykovú hru. V 90. rokoch 20. stor. v divadelných hrách Koža (1987), Poveternostná situácia (1989) a Loj (1992), ktoré majú kritický charakter a čerpajú z absurdnej drámy, zobrazil rozpornosť doby a postavenie človeka uprostred totality obmedzovaného systémom, predpismi a životným stereotypom.

Po roku 1989 vytvoril hry s politickým podtextom s témami balkánskej krízy (Nuda na pláži, 1993) a praktík policajného štátu, mystifikácie kultu osobnosti a falšovania dejín i národnej identity (Pressburger Blut, 1994), ako aj tzv. horskú trilógiu obsahujúcu hry Mária Sabína (1995; prelína sa v nej ľudová rozprávka so surrealistickými víziami), Angeleo (1996; buñuelovské expresívne motívy s filmovými prvkami) a Ohne ohnivé (1996; historická tematika s mytológiou a so surrealizmom), ďalej hry, v ktorých kombinuje historické fakty s fantazijnými i so surrealistickými motívmi a so súčasnými pomermi (trilógia Eva Tatlin, 1997; Jawa nostalgická, 1997; Argentína, 1998), a hry zachytávajúce porevolučné spoločenské zmeny (Gotika, 1995; adaptoval ju na filmový scenár, sfilmovaná 2007 pod názvom Polčas rozpadu, réžia Vladimír Fischer). Neskôr písal hry s koncíznejšou dramatickou stavbou s témou straty etických hodnôt, napr. English is easy, Csaba is dead (2000, s kolektívom autorov) o živote mafiánskeho podsvetia i s jeho autentickým jazykom, Je dobré vycítiť (2001) o splynutí televíznej a životnej reality dedinčanov vedúcom k strate etiky, Rozkvitli sekery (2001) s tematikou rozpadu rodinných vzťahov a Čechov – boxer (2001) o postavení spisovateľa v súčasnom slovenskom kontexte, ako aj hry inšpirované počítačovými hrami a virtuálnou realitou, napr. LARA (2002), Slovenský raj (2002), Som hot dog (true story of my Facebook) (2009), Kill Hill (pochovajte ma s mojimi rolexkami) (2013). V dramatických útvaroch (dotváraných kolektívnou improvizáciou) s tematikou súčasného spôsobu života, napr. Díleri (všetko je na predaj) (2006), Závisláci (Som bilbord) (2006), Historky z fastfoodu (2007), In Da Hous (žúrka v Londýne) (2008), Veľká kilovačka na Námestí Billa Gatesa (2011), Mutanti (posledný valčík v hoteli Kriváň) (2012), Divná doba, Divná láska, Divné životy (tri malé hry s dvomi piesňami a jedným ukrižovaním) (2015), Milujem svoj mobil (americká jazda) (2016) zachytáva aktuálne témy s postavami dneška, typické znaky životného štýlu, konzumu, popkultúry i politické a spoločenské problémy, využíva bizarnosť, iróniu a zmysel pre grotesku (viac než satiru). Napísal hry aj pre tzv. kamenné divadlá, v SND bola uvedená jeho dramatizácia románu J. Jesenského Demokrati (1997) a hry Hypermarket (2003; sfilmovaná 2007, réžia Janusz Klimsza), Kto sa bojí Beatles (2007), Mojmír II. alebo Súmrak ríše (2015) a Zjavenie (hrobárova dcéra) (2017), v Divadle Aréna hry Dr. Gustáv Husák (2006), Komunizmus (2008) a Holokaust (2012), na Novej scéne v Bratislave komiks Agent Krowiak zasahuje (2007), v Slovenskom komornom divadle v Martine hra Staré lásky (2004) a v Divadle J. Záborského v Prešove muzikál Mária Antoinetta (2009, autor libreta). Niektoré hry s podobným tematickým zameraním boli uvedené v zahraničných, zväčša v českých divadlách, napr. Dračí doupě (2008), Horúce leto 68 (2009 v Torontskom slovenskom divadle), Elektrárna/Jsem Kraftwerk (2010).

Pre básnické zbierky Až po uši (1988) a Karamelky (1992) je charakteristická jazyková hra, humorný nadhľad, porušovanie pravidiel syntaxe a slovotvorby. V zbierke poviedok Ďalekohladenie (1991), románovej trilógii Panic v podzemí (1997), Váňa Krutov (1999) a Naďa má čas (2002) i v románoch Námestie kozmonautov (2007) a Satanove dcéry (2007) využil prvky postmoderny (princíp irónie a paródie vystupňovanej do absurdnosti). Autor rozhlasových hier Vytetovaná žena (1995), Denník nežnej (1996), rozhlasových dramatizácií románov Pán prsteňov (2001) J. R. R. Tolkiena a Baudolino (2006, v spolupráci s Dagmar Sabolovou) U. Ecca, televíznych scenárov Niekedy by som ťa zabila (1997), Zborovňa (1999 – 2000), knihy spomienok GUnaGU. Príbeh jedného divadla (2005) a i. Sedemnásobný držiteľ Ceny A. Radoka za najlepšiu českú a slovenskú divadelnú hru roka (1993 – 96, 2000, 2002, 2005), dvojnásobný víťaz súťaže pôvodných dramatických textov na Slovensku Dráma (2000, 2003). Jeho hry boli preložené do viacerých jazykov.