klarisky

Text hesla

klarisky [vl. m.], Rád svätej Kláry, lat. Ordo Sanctae Clarae, OSC — rímskokatolícka ženská rehoľa, druhý františkánsky rád (→ františkáni). Založená 1212 pri Assisi sv. Klárou a sv. Františkom z Assisi na podnet Kláry, ktorá pod vplyvom Františkovho účinkovania opustila rodičovský dom, vyhľadala Františka a zaviazala sa žiť mimo svetského života v úplnej chudobe podľa reguly františkánskeho rádu. Klára a jej nasledovníčky (o. i. aj jej sestry Agnes a Beatrice i matka Ortolana) sa 1214 usídlili v kláštore pri Kostole sv. Damiána v Assisi, podľa ktorého sa nazývali Chudobné panie od sv. Damiána (Pauperes dominae de San Damiano, lat. Pauperes dominae Sancti Damiani) alebo Rád chudobných panien, neskôr aj Chudobné sestry od sv. Damiána (damiánky, po smrti Kláry od 1263 klarisky), a 1215 sa Klára stala abatišou.

Klarisky v úsilí čo najlepšie sa pripodobniť chudobnému, trpiacemu a milujúcemu Ježišovi Kristovi žili v prísnej klauzúre a chudobe. Členky rádu nesmeli opustiť kláštor, ako sprostredkovateľky medzi ním a okolitým svetom slúžili tzv. vonkajšie sestry. Ideál chudoby nemohli napĺňať voľným žobraním po mestách, preto vytvorili novú formu kláštorného života, bez pozemkov, majetkov a príjmov. Klára sa pokúšala dosiahnuť u pápežov schválenie prísnej chudoby (tzv. Privilégium chudoby, Privilegium paupertatis). Po vzniku nových kláštorov na severe Talianska bol rád vystavený tlaku vzdať sa požiadavky absolútnej chudoby, čo bolo cirkevnými úradmi považované pri ženských kláštoroch za nepraktické. R. 1219 vydal pápež Honorius III. regulu vypracovanú kardinálom Hugolinom de Segni (neskorší pápež Gregor IX.), ktorá povoľovala rádu vlastniť spoločný majetok, proti čomu sa Klára postavila a regulu neprijala. R. 1228 jej Gregor IX. udelil Privilégium chudoby (Privilegium paupertatis), ktoré jej a Kláštoru sv. Damiána poskytovalo možnosť žiť len z almužien (klarisky prijímali len to, čo vyžobrali bratia františkáni), bez akéhokoľvek záväzku z vlastníctva majetku. Klára na konci života osobne spísala regulu vlastného chápania františkánskej formy zasväteného života, ktorú Inocent IV. potvrdil dva dni pred jej smrťou (9. augusta 1253) pápežskou bulou Solet annuere (uchovávaná v Kláštore sv. Kláry v Assisi).

Klarisky sa rýchlo rozšírili aj do ostatných regiónov Talianska a po celej Európe, ich kláštory sa budovali spoločne s mužskými františkánskymi kláštormi, pričom františkáni boli duchovnými správcami a vodcami klarisiek. R. 1233 prišli klarisky na pozvanie sv. Anežky Českej do Prahy (z Tridentu), kde založili kláštor (dnes Kláštor sv. Anežky Českej) ako jeden z prvých v zaalpskej časti Európy; 1420 boli vyhnané husitmi a usadili sa v Týnci (dnes Panenský Týnec, okres Louny), do Prahy sa vrátili 1627. Boj o tzv. pravú regulu v 13. stor. spôsobil rozštiepenie klarisiek na viacero vetiev, väčšina kláštorov však nakoniec prijala neskoršiu, miernejšiu regulu pápeža Urbana IV. (1263), ktorý zrušil privilégium chudoby a príslušníčky kláštorov riadiacich sa touto regulou sa začali nazývať urbanky (na odlíšenie od klarisiek, ktoré sa riadili pôvodnou, prísnejšou regulou). V 15. – 16. stor. prebehlo vnútri františkánskych hnutí niekoľko reforiem, ktoré spôsobili rozštiepenie klarisiek na ďalšie rehoľné vetvy, napr. na kolektínky založené zač. 15. stor. Colette z Corbie (vl. m. Nicolette Boilletová, Boillet, *1381, †1447), ktorá zaviedla reformu v duchu požiadavky prísnej chudoby, a klarisky-kapucínky založené 1535 v Neapole Mariou Laurenciou Longovou (Longo, *asi 1463, †asi 1542), ktoré patria pod správu kapucínov (odtiaľ ich názov; uznané 1538 pápežom Pavlom III. ako tzv. kláštor najprísnejšej disciplíny sv. Kláry; kontemplatívny rád žijúci v pápežskej klauzúre).

Klarisky skladajú sľub duchovnej čistoty, poslušnosti a chudoby. Žijú predovšetkým z darov dobrodincov. Venujú sa modlitbe a kontemplácii, práci v klauzúre kláštora (obyčajne v kláštorných nemocniciach) a poskytovaniu duchovnej útechy. Rehoľný odev sa skladá z hnedého (čierneho) habitu strihaného v tvare kríža (symbolizuje Ježiša Krista), opásaného namiesto opaska (akt zanechania opaska, ktorý v stredoveku vyjadroval spoločenské postavenie, priniesol František, aby tak demonštroval svoj vzťah k chudobe) bielym cingulom s 3 uzlami (symboly chudoby, poslušnosti a čistoty) a z hnedého (čierneho, u laických sestier bieleho) závoja pokrývajúceho hlavu, obmedzujúceho úplný rozhľad do strán, čím pomáha pri koncentrácii na modlitbu. Na čele kláštora stála v minulosti abatiša, v súčasnosti predstavená (opátka). Kláštory spravidla patria pod príslušnú regionálnu konfederáciu a podliehajú vedeniu provinciála františkánov alebo miestneho diecézneho biskupa. V súčasnosti existuje vo svete okolo 750 kláštorov, v ktorých žije asi 13-tis. sestier.

Na územie Slovenska prišli klarisky na pozvanie uhorského kráľa Bela IV. R. 1239 sa usadili v Trnave, o čom svedčí listina pápeža Gregora IX. adresovaná trnavským klariskám a zmienka v listine z 1240 o udelení dôchodkov z dediny Boleráz Belom IV. Koncom 13. stor. sa usadili aj v Bratislave (komunita bola schválená 1297 pápežom Bonifácom VII.), kde im Ondrej III. daroval opustený kláštor cisterciánok, v 14. stor. pri ňom vybudovali aj kostol. R. 1782 bol rád v habsburskej monarchii dekrétom cisára Jozefa II. zrušený. V súčasnosti (od 2001) sa na Slovensku nachádza jediný kláštor klarisiek-kapucínok v Kopernici (okres Žiar nad Hronom). Klarisky zo Slovenska tvoria súčasť komunity klarisiek pôvodne obývajúcej kláštor v Paderborne (Severné Porýnie-Vestfálsko) v Nemecku, ktorá sa ako konvent 2014 presťahovala do areálu františkánskeho ženského rádu v Salzkottene, kde žije v spoločenstve s ním.

Text hesla

klarisky [vl. m.], Rád svätej Kláry, lat. Ordo Sanctae Clarae, OSC — rímskokatolícka ženská rehoľa, druhý františkánsky rád (→ františkáni). Založená 1212 pri Assisi sv. Klárou a sv. Františkom z Assisi na podnet Kláry, ktorá pod vplyvom Františkovho účinkovania opustila rodičovský dom, vyhľadala Františka a zaviazala sa žiť mimo svetského života v úplnej chudobe podľa reguly františkánskeho rádu. Klára a jej nasledovníčky (o. i. aj jej sestry Agnes a Beatrice i matka Ortolana) sa 1214 usídlili v kláštore pri Kostole sv. Damiána v Assisi, podľa ktorého sa nazývali Chudobné panie od sv. Damiána (Pauperes dominae de San Damiano, lat. Pauperes dominae Sancti Damiani) alebo Rád chudobných panien, neskôr aj Chudobné sestry od sv. Damiána (damiánky, po smrti Kláry od 1263 klarisky), a 1215 sa Klára stala abatišou.

Klarisky v úsilí čo najlepšie sa pripodobniť chudobnému, trpiacemu a milujúcemu Ježišovi Kristovi žili v prísnej klauzúre a chudobe. Členky rádu nesmeli opustiť kláštor, ako sprostredkovateľky medzi ním a okolitým svetom slúžili tzv. vonkajšie sestry. Ideál chudoby nemohli napĺňať voľným žobraním po mestách, preto vytvorili novú formu kláštorného života, bez pozemkov, majetkov a príjmov. Klára sa pokúšala dosiahnuť u pápežov schválenie prísnej chudoby (tzv. Privilégium chudoby, Privilegium paupertatis). Po vzniku nových kláštorov na severe Talianska bol rád vystavený tlaku vzdať sa požiadavky absolútnej chudoby, čo bolo cirkevnými úradmi považované pri ženských kláštoroch za nepraktické. R. 1219 vydal pápež Honorius III. regulu vypracovanú kardinálom Hugolinom de Segni (neskorší pápež Gregor IX.), ktorá povoľovala rádu vlastniť spoločný majetok, proti čomu sa Klára postavila a regulu neprijala. R. 1228 jej Gregor IX. udelil Privilégium chudoby (Privilegium paupertatis), ktoré jej a Kláštoru sv. Damiána poskytovalo možnosť žiť len z almužien (klarisky prijímali len to, čo vyžobrali bratia františkáni), bez akéhokoľvek záväzku z vlastníctva majetku. Klára na konci života osobne spísala regulu vlastného chápania františkánskej formy zasväteného života, ktorú Inocent IV. potvrdil dva dni pred jej smrťou (9. augusta 1253) pápežskou bulou Solet annuere (uchovávaná v Kláštore sv. Kláry v Assisi).

Klarisky sa rýchlo rozšírili aj do ostatných regiónov Talianska a po celej Európe, ich kláštory sa budovali spoločne s mužskými františkánskymi kláštormi, pričom františkáni boli duchovnými správcami a vodcami klarisiek. R. 1233 prišli klarisky na pozvanie sv. Anežky Českej do Prahy (z Tridentu), kde založili kláštor (dnes Kláštor sv. Anežky Českej) ako jeden z prvých v zaalpskej časti Európy; 1420 boli vyhnané husitmi a usadili sa v Týnci (dnes Panenský Týnec, okres Louny), do Prahy sa vrátili 1627. Boj o tzv. pravú regulu v 13. stor. spôsobil rozštiepenie klarisiek na viacero vetiev, väčšina kláštorov však nakoniec prijala neskoršiu, miernejšiu regulu pápeža Urbana IV. (1263), ktorý zrušil privilégium chudoby a príslušníčky kláštorov riadiacich sa touto regulou sa začali nazývať urbanky (na odlíšenie od klarisiek, ktoré sa riadili pôvodnou, prísnejšou regulou). V 15. – 16. stor. prebehlo vnútri františkánskych hnutí niekoľko reforiem, ktoré spôsobili rozštiepenie klarisiek na ďalšie rehoľné vetvy, napr. na kolektínky založené zač. 15. stor. Colette z Corbie (vl. m. Nicolette Boilletová, Boillet, *1381, †1447), ktorá zaviedla reformu v duchu požiadavky prísnej chudoby, a klarisky-kapucínky založené 1535 v Neapole Mariou Laurenciou Longovou (Longo, *asi 1463, †asi 1542), ktoré patria pod správu kapucínov (odtiaľ ich názov; uznané 1538 pápežom Pavlom III. ako tzv. kláštor najprísnejšej disciplíny sv. Kláry; kontemplatívny rád žijúci v pápežskej klauzúre).

Klarisky skladajú sľub duchovnej čistoty, poslušnosti a chudoby. Žijú predovšetkým z darov dobrodincov. Venujú sa modlitbe a kontemplácii, práci v klauzúre kláštora (obyčajne v kláštorných nemocniciach) a poskytovaniu duchovnej útechy. Rehoľný odev sa skladá z hnedého (čierneho) habitu strihaného v tvare kríža (symbolizuje Ježiša Krista), opásaného namiesto opaska (akt zanechania opaska, ktorý v stredoveku vyjadroval spoločenské postavenie, priniesol František, aby tak demonštroval svoj vzťah k chudobe) bielym cingulom s 3 uzlami (symboly chudoby, poslušnosti a čistoty) a z hnedého (čierneho, u laických sestier bieleho) závoja pokrývajúceho hlavu, obmedzujúceho úplný rozhľad do strán, čím pomáha pri koncentrácii na modlitbu. Na čele kláštora stála v minulosti abatiša, v súčasnosti predstavená (opátka). Kláštory spravidla patria pod príslušnú regionálnu konfederáciu a podliehajú vedeniu provinciála františkánov alebo miestneho diecézneho biskupa. V súčasnosti existuje vo svete okolo 750 kláštorov, v ktorých žije asi 13-tis. sestier.

Na územie Slovenska prišli klarisky na pozvanie uhorského kráľa Bela IV. R. 1239 sa usadili v Trnave, o čom svedčí listina pápeža Gregora IX. adresovaná trnavským klariskám a zmienka v listine z 1240 o udelení dôchodkov z dediny Boleráz Belom IV. Koncom 13. stor. sa usadili aj v Bratislave (komunita bola schválená 1297 pápežom Bonifácom VII.), kde im Ondrej III. daroval opustený kláštor cisterciánok, v 14. stor. pri ňom vybudovali aj kostol. R. 1782 bol rád v habsburskej monarchii dekrétom cisára Jozefa II. zrušený. V súčasnosti (od 2001) sa na Slovensku nachádza jediný kláštor klarisiek-kapucínok v Kopernici (okres Žiar nad Hronom). Klarisky zo Slovenska tvoria súčasť komunity klarisiek pôvodne obývajúcej kláštor v Paderborne (Severné Porýnie-Vestfálsko) v Nemecku, ktorá sa ako konvent 2014 presťahovala do areálu františkánskeho ženského rádu v Salzkottene, kde žije v spoločenstve s ním.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Klarisky [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-12-12]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/klarisky