Klapka, György

Klapka, György, 7. 4. 1820 Temešvár, Rumunsko – 17. 5. 1892 Budapešť — generál maďarských revolučných domobraneckých vojsk (→ honvéd). R. 1838 ukončil štúdium na delostreleckej vojenskej škole vo Viedni, od 1842 člen uhorskej gardy vo Viedni, kde sa zoznámil s neskorším hlavným veliteľom maďarských revolučných domobraneckých vojsk A. Görgeyom. Začiatkom 1848 vystúpil z armády a po vypuknutí revolúcie v Uhorsku (→ revolúcie 1848 – 49) vstúpil do služieb maďarskej revolučnej vlády. Od decembra 1848 náčelník sekcie generálneho štábu na uhorskom ministerstve honvédstva. V januári 1849 po porážke honvédskych vojsk pod vedením generála Lázára Mészárosa (*1796, †1858) pri Košiciach prevzal velenie nad hornouhorskou armádou a dosiahol viaceré úspechy v bojoch proti cisárskej armáde vedenej generálom Franzom Schlickom (*1789, †1862). V apríli 1849 vymenovaný za generála. Spolu s Görgeyom a generálom Jánosom Damjanichom (aj Damjanics, vlastným menom Jovan Damjanić, *1804, †1849) sa zúčastnil víťazných bitiek pri Vacove (Váci), Tekovských Lužanoch a Komárne. V júli 1849 sa stal veliteľom pevnosti v Komárne a napádal nepriateľské vojská na obidvoch brehoch Dunaja. V posledných fázach bojov bránil Komárno, kapituloval (na konci septembra 1849) až niekoľko týždňov po Görgeyovej kapitulácii pri Világosi (dnes Şiria, Rumunsko) po prísľube slobodného odchodu obrancov. Emigroval do Londýna, neskôr žil v Taliansku a vo Švajčiarsku. Počas prusko-rakúskej vojny 1866 organizoval na popud O. von Bismarcka v Hornom Sliezsku dobrovoľnícku légiu, s ktorou vpadol do Trenčianskej župy, jeho akcia však bola neúspešná. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní 1867 bol amnestovaný, vrátil sa do vlasti a stal sa poslancom uhorského snemu za ilavský volebný obvod. Čoskoro sa stiahol z politického života a žil prevažne v Ženeve. Autor memoárov a vojenskohistorických kníh.