klaka
klaka [fr.] — skupina vopred zorganizovaných, inštruovaných a spravidla zaplatených návštevníkov divadelného, operného, koncertného alebo iného verejného predstavenia alebo verejného vystúpenia (napr. na politickom zhromaždení), ktorých úlohou je podľa pokynov zadávateľa prejavovať uznanie alebo nespokojnosť s predvedeným programom, výkonom umelcov, vystúpením rečníkov ap.; aj organizovaný, zvyčajne platený potlesk alebo prejav nespokojnosti pri verejnom predstavení alebo vystúpení. Cieľom je vyvolať priaznivú alebo nepriaznivú atmosféru, podnietiť ostatných divákov alebo poslucháčov k očakávanej reakcii na predvedený program alebo vystúpenie, a prispieť tak k jeho úspechu alebo neúspechu. Klaka sa prezentuje organizovaným aplauzom, potleskom, dupotom, piskotom, pokrikmi, skandovaním a inými hlasovými prejavmi, napr. hlasným hovorom, nevhodným smiechom alebo bučaním. Osoby môže do klaky angažovať usporiadateľ, autor, umelec alebo odporca predstavenia, vystúpenia alebo osoby.
Najímanie ľudí, ktorí aplaudujú počas dramatických predstavení, má dlhoročnú tradíciu. V antickom Ríme využíval platenú klaku napr. cisár Nero, ktorý si udržiaval najatých roztlieskavačov (tzv. plausorov) pri uvádzaní svojich (nezachovaných) divadelných hier, prípadne počas múzických súťaží, v ktorých sám účinkoval. V 17. stor. sa táto prax rozšírila vo Francúzsku ako odpoveď na tzv. cabale (organizovaný negatívny ohlas v hľadisku) s cieľom podporiť divadelnú hru a hercov a nakloniť im divácku priazeň, na začiatku 19. stor. sa stala predmetom agentúrneho podnikania, 1902 bola v Comédie-Française oficiálne zrušená. Koncom 19. – začiatkom 20. stor. sa klaka organizovala aj v iných divadlách, napr. v La Scale v Miláne, vo Viedenskej štátnej opere, v Covent Garden v Londýne, v Metropolitnej opere v New Yorku i vo Veľkom divadle v Moskve. Klaka bola často prísne riadená, mala svojho vodcu, rozdelená bola na menšie skupiny s konkrétnymi úlohami.