kladivo

kladivo —

1. nástroj používaný na búchanie, pribíjanie, zatĺkanie ap. Skladá sa z hlavice a násady. Hlavica sa vyrába v rôznych veľkostiach a tvaroch z konštrukčnej alebo z nástrojovej uhlíkovej ocele (čelo a nos bývajú kalené a brúsené) a v závislosti od účelu použitia aj z iného kovu, z gumy, z dreva alebo z plastu, násada z brestového alebo z jaseňového dreva a v otvore (oku) kladiva je upevnená dreveným alebo oceľovým klinom; špeciálne profesionálne kladivá sú celokovové, s rukoväťou z plastu (napr. na báze neoprénu), ktorá pohlcuje nárazy a vibrácie. Rozlišujú sa zámočnícke, klampiarske, kováčske, pokrývačské, murárske, tesárske a iné kladivá;

2. stroj. mechanický stroj s elektrickým pohonom, ktorého pracovným nástrojom je rydlo (na narušenie tvrdého materiálu – betónu, muriva, asfaltu, viacerými údermi – príklepmi), dláto (na sekanie a tesanie) alebo sekáč (na sekanie). Podľa účelu sa rozoznáva nitovacie kladivo, vŕtacie kladivo a zbíjacie kladivo;

3. šport. náčinie používané v atletickej disciplíne hod kladivom. Pozostáva z ťažkej kovovej gule (identickej s guľou pri vrhu guľou, t. j. hmotnosť 7,26 kg u mužov a 4 kg u žien) zavesenej na drôtenom lane a z rukoväti. Celková dĺžka kladiva je 117 – 121,5 cm u mužov a 116,0 – 119,5 cm u žien;

4. voj. bojové kladivo — chladná jednoručná alebo obojručná úderná zbraň. Prvotný typ bojového kladiva sa vyskytoval už v paleolite (kus kameňa pripevnený k drevenej násade). Najviac sa používalo v stredoveku. V 13. stor. bola pechota vyzbrojená jednoduchým kladivom so železnými alebo s olovenými hlavicami upevnenými na dlhej žrdi (asi 2 m) často zakončenej hrotom. V 15. – 16. stor. sa používal v boji na zemi kratší variant bojového kladiva, ktorého hlavica mala jeden koniec tupý a druhý ostrý. Kladivo bolo účinné najmä v boji proti protivníkom v plátovom brnení.