kľačanie

kľačanie — poloha tela na kolenách;

1. náb. vonkajší neverbálny prejav úcty a podriadenosti Bohu (božstvu). Praktizuje sa pri modlitbe a meditácii vo viacerých náboženstvách (v buddhizme, hinduizme, judaizme, islame i v niektorých pohanských kultoch), typický je pre kresťanstvo, kde je prejavom vnútorného postoja veriaceho v modlitbe, výrazom pokánia, pokory a ľútosti. Človek ním pri úpenlivej modlitbe (Lk 22,41; Sk 9,40; Ef 3,14) uznáva svoju nepatrnosť pred Bohom a závislosť od neho i nekonečný rozdiel medzi Stvoriteľom a stvorením a prejavuje chválu jeho svätosti a velebnosti. Rozlišuje sa medzi kľačaním ako osobným prejavom úcty (podľa vlastného prežívania veriaceho) a kľačaním v spoločenstve, zvlášť pri niektorých obradoch počas bohoslužby, keď sa považuje za liturgický postoj tela.

V rímskokatolíckej liturgii sa na znak úcty uplatňuje aj pokľaknutie na jednom kolene pred eucharistiou, oltárom a krížom (v západnej kresťanskej liturgii sa praktizuje od začiatku novoveku, v byzantskom obrade a v pravoslávnej liturgii sa neuplatňuje). V kresťanských chrámoch sa nachádzajú aj lavice prispôsobené na kľačanie i kľačadlá.

V judaizme je kľačanie výrazom klaňania sa jedinému živému Bohu (2 Krn 6,13 – 14; Dan 6,11 – 12).

V islame sa na kľačanie počas modlitby používa modlitebný koberček (sadždžáda).

V staroveku Gréci a Rimania kategoricky odmietali kľačanie pred svojimi bohmi. Kľačanie sa považovalo za nehodné pre slobodného rímskeho občana a rímski filozofi (napr. Plutarchos) ho charakterizovali ako výraz povery;

2. druh trestu; v minulosti sa kľačaním na tvrdej podložke trestali najmä deti (napr. za neposlušnosť).