kit’a

kit’a [arab.], aj mukatta’a — poetická literárna forma rozšírená najmä v arabskej a perzskej literatúre. V arabskej literatúre je to spravidla krátka lyrická báseň alebo vybratá časť dlhšej básne (kit’a = kúsok, časť, úsek) nižšieho štýlu. Zvyčajne je monotematická (téma je ľubovoľná), často zobrazuje každodenný život. Na rozdiel od kasídy a gazelu, kde sa rýmujú i prvé dva polverše, sa v kit’e prvý a druhý polverš rýmovať nemusia. V perzskej literatúre má kit’a rovnaké metrum a podobný ľubovoľný výber tém, nemusí byť však krátka. Rozšírila sa najmä v 11. stor. a slúžila aj ako literárny prostriedok na kritiku spoločnosti.

Formou kit’y sa písali epigramy, slovné hračky, výsmechy, hádanky, polemiky, príslovia, vtipy, popevky, bojové pokriky, odkazy a odpovede na ne, obžaloby, ospravedlnenia, poďakovania, chvály, výzvy, pozvania, varovania a opisy predmetov, ale aj príležitostná a reflexívna lyrika. Niekedy sa kit’y vkladali i do prózy na vyzdvihnutie alebo na zdôraznenie istej skutočnosti, na ktorú chcel autor poukázať. K významným tvorcom kit’y patria A. A. Anvarí, Ch. Š. M. Háfiz a M. Džámí.