keynesovstvo

Text hesla

keynesovstvo [kej-; vl. m.] —

1. Keynesov teoretický model — makroekonomická teória, ktorej východiská rozpracoval britský ekonóm J. M. Keynes (najmä vo svojom diele Všeobecná teória zamestnanosti, úroku a peňazí, The General Theory of Employment, Interest and Money, 1936). Vznikla ako reakcia na veľkú svetovú hospodársku krízu v 30. rokoch 20. stor. a významne prispela k novej orientácii makroekonomickej teórie po 2. svetovej vojne (tzv. keynesovská revolúcia), pričom sa do popredia dostala makroekonomická analýza. Podľa tejto teórie je objem investícií určený hraničnou efektívnosťou kapitálu, rovnovážnu úrokovú mieru určuje preferencia likvidity a množstvo peňazí v obehu, objem zamestnanosti je určený objemom investícií a ich multiplikačným účinkom a veľkosť investičného multiplikátora je negatívne korelovaná s veľkosťou hraničného sklonu k úsporám.

Keynesov teoretický model je statickým modelom rovnováhy ekonomiky fungujúcej pri nižšom ako plnom využití výrobných zdrojov. Jeho východiskom je teória efektívneho (kúpyschopného) dopytu, ktorá vychádza z objasnenia spotrebnej funkcie a funkcie úspor. Dosiahnutie makroekonomickej rovnováhy pri plnom využití výrobných kapacít podľa neho nezávisí od celkových výrobných možností danej ekonomiky, ale od celkového kúpyschopného (agregátneho) dopytu spoločnosti v dvojsektorovom modeli predstavujúcom sektor domácností vytvárajúcich dopyt po spotrebných statkoch a sektor firiem vytvárajúcich dopyt po investičných statkoch. Keynes pri formulovaní svojho teoretického systému vychádzal z kritiky Sayovho zákona trhov a neoklasickej teórie zamestnanosti (→ neoklasická škola ekonómie), ktorá predpokladá dosahovanie rovnováhy medzi agregátnym dopytom a agregátnou ponukou na úrovni plnej zamestnanosti (agregátny dopyt sa vždy prispôsobuje agregátnej ponuke a akékoľvek odchýlenie sa ekonomiky od úrovne plnej zamestnanosti bude mať krátkodobý charakter). Keynes zastával názor, že faktory určujúce veľkosť agregátnej ponuky sa automaticky nepremietajú do veľkosti efektívneho (kúpyschopného) dopytu tak, aby nastala rovnováha pri plnom využití zdrojov. Dospel k záveru, že agregátna ponuka a agregátny dopyt môžu byť v rovnováhe aj pri neúplnom využití zdrojov. Skutočná veľkosť zamestnanosti musí vychádzať z celkového efektívneho dopytu.

Východiskom Keynesovej analýzy je dvojsektorový model, v ktorom sa agregátny dopyt skladá z dvoch častí: dopytu po spotrebných statkoch C a dopytu po investičných statkoch I. Makroekonomický dôchodok (produkt) Y vyjadruje súčasne aj celkový efektívny dopyt. Z naturálneho hľadiska sa vytvorený produkt delí na spotrebné a investičné statky a možno ho vyjadriť dvojakým spôsobom: Y = C + S a Y = C + I. Prvá rovnica ukazuje, že dôchodok Y domácností sa využije na spotrebu C a úspory S, ktoré tvoria tú jeho časť, ktoré domácnosti nepoužijú na spotrebu. Podľa druhej rovnice vyrobený produkt Y tvoria spotrebné statky C a investičné statky I. Z porovnania obidvoch rovníc vyplýva, že ak sa má ekonomika v tomto dvojsektorovom modeli nachádzať v stave výdavkovej rovnováhy (t. j. všetko, čo sa v ekonomike vyrobilo, sa v danom období aj použije), musí platiť S = I. Problémom v období veľkej svetovej hospodárskej krízy, na ktorú Keynes vo svojej Všeobecnej teórii... reagoval, bol prebytok úspor nad investíciami, resp. nedostatočná veľkosť súkromných investícií vedúca k nedostatočnému agregátnemu dopytu. Zatiaľ čo spotreba má relatívne stabilný charakter, investície sú premenlivé a sú najviac volatilnou (kolísavou) zložkou agregátneho dopytu. Nedostatočný efektívny dopyt vplýva aj na veľkosť zamestnanosti, keďže ovplyvňuje dopyt po práci.

Keynesov teoretický systém sa opiera o tri základné psychologicko-ekonomické kategórie: o sklon k spotrebe (resp. k úsporám), o hraničnú efektívnosť kapitálu a o preferenciu likvidity. Prvou kategóriou ovplyvňujúcou veľkosť efektívneho dopytu je priemerný sklon k spotrebe (pomer medzi spotrebou a dôchodkom, ktorý ukazuje, aká časť dôchodku sa spotrebuje), resp. priemerný sklon k úsporám (pomer medzi úsporami a dôchodkom, ktorý ukazuje, aká časť dôchodku sa usporí). Okrem nich Keynes definoval aj hraničné veličiny – hraničný sklon k spotrebe a hraničný sklon k úsporám, ktoré predstavujú zmenu spotreby, resp. úspor a sú vyvolané zmenou dôchodku. Predpokladal platnosť základného psychologického zákona, podľa ktorého spotreba absolútne rastie spolu s rastom dôchodku, ale jej prírastok je pomalší ako rast dôchodku (t. j. jej podiel na dôchodku klesá). Sklon k spotrebe závisí od veľkosti dôchodku, ale aj od subjektívnych potrieb, psychologických sklonov a zvykov jednotlivcov. Z makroekonomického hľadiska sklon k spotrebe predstavuje priemer rozličných sklonov k spotrebe pri rôznych úrovniach dôchodkov. Do určitej výšky sa dôchodky vydávajú na spotrebu celé, následne podiel spotreby na dôchodku klesá, z čoho vyplýva, že s každou zmenou v rozdelení dôchodkov sa v spoločnosti mení aj priemerný sklon k spotrebe. Hraničný sklon k spotrebe využil Keynes pri objasňovaní kategórie investičného multiplikátora, ktorý ukazuje, ako sa zmena investícií prejaví v zmene dôchodku; veľkosť investičného multiplikátora je pozitívne korelovaná so sklonom k spotrebe (a negatívne korelovaná so sklonom k úsporám). Vplyv zmeny investícií je ešte znásobený ich multiplikačným efektom (pri poklese investícií výrobcovia znižujú výrobu a zamestnanosť, čím klesá dopyt v iných odvetviach, čo vedie k ďalšiemu poklesu investícií a vyvoláva reťazovú reakciu vedúcu k väčšiemu poklesu dôchodkov a zamestnanosti).

Druhou kategóriou ovplyvňujúcou veľkosť investičného dopytu je hraničná efektívnosť kapitálu (vzťah medzi očakávanými výnosmi z dodatočnej jednotky investičného statku počas jeho životnosti a bežnou úrokovou mierou vyjadrujúcou náklady na investície), ktorá ovplyvňuje veľkosť investícií. Keynes vychádzal z toho, že objem investícií závisí od úrokovej miery a očakávaní investorov týkajúcich sa budúceho vývoja ekonomiky. Podľa Keynesa investori striedavo podliehajú vlnám pesimizmu a optimizmu, čo sa prejavuje v kolísaní veľkosti investičnej činnosti. Poukázal na to, že investície (najmä zásluhou výkyvov hraničnej efektívnosti kapitálu) sú hlavným zdrojom nestability kapitalistického hospodárstva. Za celkovú úroveň efektívneho dopytu má teda prevziať zodpovednosť štát, ktorý by mal zvyšovať priemerný sklon k spotrebe (prerozdeľovaním dôchodkov) a investičnú činnosť (doplnením nedostatočných súkromných investícií verejnými investíciami). Keďže podľa Keynesa úroková miera nie je dostatočne účinným nástrojom na zabezpečenie rovnosti úspor a investícií, rozhodovanie investorov o veľkosti investícií závisí aj od ich očakávaní vo vzťahu k budúcemu vývoju ekonomiky.

Súčasťou Keynesovho systému je aj Keynesova teória peňazí preferencie likvidity, pričom najvyššiu likviditu predstavujú hotovostné peniaze, pretože ich možno okamžite použiť ako prostriedok výmeny. Preferencia likvidity má podľa neho tri motívy: motív obehu alebo transakčný motív, motív opatrnosti a motív špekulácie. Predstavuje ďalší psychologický sklon, ktorý ovplyvňuje správanie jednotlivcov aj firiem. Jednotlivec sa rozhoduje, akú časť svojho dôchodku bude držať v najlikvidnejšej (hotovostnej) forme a akú časť vo forme menej likvidných aktív (ktoré mu prinášajú výnos ako odmenu za vzdanie sa výhod likvidity). Vychádzajúc z analýzy motívov držby hotovostných peňazí, Keynes tvrdí, že dopyt po peniazoch je nestabilný (čím sa zásadne odlišuje od stúpencov kvantitatívnej teórie peňazí), čo vedie k nižšej účinnosti monetárnej politiky. Keynes vytvoril ucelený teoretický systém fungovania ekonomiky, v ktorom existujú nevyužité výrobné zdroje a nepružné mzdy.

Ďalší predstavitelia keynesovstva (Paul Davidson, *1930; R. F. Kahn, N. Kaldor, M. Kałecki, J. V. Robinsonová a i.) sa zamerali na rozvíjanie autentického odkazu J. M. Keynesa a na dovŕšenie keynesovskej revolúcie (→ postkeynesovstvo), z jeho učenia vyšli nové smery v keynesovstve, ktoré ho ďalej rozvinuli, neokeynesovstvo (J. E. Stiglitz; A. M. Spence; George A. Akelrof, *1940) a nové keynesovstvo (Gregory Mankiw, *1958; Olivier Blanchard, *1948), ako aj neokeynesovské teórie ekonomického rastu (napr. modely vypracované nezávisle od seba britským ekonómom H. R. F. Harrodom a americkým ekonómom E. D. Domarom; → Harrodov-Domarov model). Spojenie prvkov neoklasickej školy ekonómie a keynesovskej teórie viedlo k vzniku neoklasickej syntézy. K najvýznamnejším kritikom keynesovstva patria stúpenci ekonomického liberalizmu, najmä predstavitelia neorakúskej školy (F. A. Hayek), monetarizmu (M. Friedman) a teórie racionálnych očakávaní (R. E. Lucas);

2. v širšom význame koncepcie praktickej hospodárskej politiky vychádzajúce z teórie J. M. Keynesa, podľa ktorých je na ovplyvnenie fungovania ekonomiky potrebné využívať aktívne hospodársko-politické opatrenia (najmä fiškálneho typu), v užšom význame makroekonomická politika zameraná na stabilizáciu ekonomiky a udržanie nízkej úrovne nezamestnanosti. Keynesovstvo dominovalo od konca 2. svetovej vojny do 70. rokov 20. stor. vo väčšine záp. štátov. Na označenie keynesovskej formy hospodárskej politiky sa používa aj termín štátny intervencionizmus.

Zverejnené v marci 2017.

Keynesovstvo [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2023-01-31]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/keynesovstvo