Kellner-Hostinský, Peter

Text hesla

Kellner-Hostinský, Peter, vlastným menom Peter Pavel Kellner, pseudonym Peter Dobroslav Kellner, Záboj Hostinský a i., 6. 1. 1823 Veľká Poloma, dnes súčasť Gemerskej Polomy, okres Rožňava – 10. 8. 1873 Rimavská Sobota — slovenský spisovateľ, novinár a publicista, filozof, historik, organizátor slovenského národného, kultúrneho a vedeckého života.

Pochádzal z rodiny evanjelického kňaza. R. 1832 – 36 a 1838 – 40 študoval na gymnáziu v Rožňave, 1836 – 38 v Levoči, 1840 – 44 filozofiu a teológiu na bratislavskom evanjelickom lýceu, kde sa aktívne zapojil do činnosti Ústavu reči a literatúry československej, jeden z jeho najvýznamnejších členov (v školskom roku 1843/44 člen výboru a pokladník) a blízky spolupracovník Ľ. Štúra (1842 sa podieľal na príprave Slovenského prestolného prosbopisu; 1843 jeden z účastníkov historického stretnutia štúrovcov a J. Hollého na Dobrej Vode pred kodifikáciou spisovnej slovenčiny, pri tejto príležitosti zložil báseň K slávnosti mena Jánovi Hollému). R. 1844 na znak protestu proti pozbaveniu profesúry Ľ. Štúra odišiel spolu s ďalšími študentmi do Levoče. R. 1844 zložil kandidátsku teologickú skúšku u P. Jozeffyho v Tisovci, v plánovanom štúdiu teológie v Nemecku však nepokračoval a od 1844 študoval na právnickej akadémii v Bratislave a naďalej sa aktívne venoval organizovaniu slovenského národného života.

R. 1844 zakladajúci člen a člen výboru prvého celonárodného kultúrneho spolku Tatrín, 1847/48 predseda (hlavný správca) Jednoty mládeže slovenskej pri evanjelických školách v Uhorsku. R. 1844 vyšla v 2. ročníku almanachu Nitra (prvá knižná publikácia v štúrovskej spisovnej slovenčine) jeho báseň Hlasy k Nitre. Od 1845 spolupracovník Ľ. Štúra v redakcii Slovenských národných novín (s literárnou prílohou Orol tatranský). V nich v apríli 1848 uverejnil politické úvodníky patriace k najvýznamnejším publicistickým prácam revolučného obdobia 1848 – 49 (obhajoval v nich demokratické premeny, občianske, sociálne a národné práva). S J. M. Hurbanom spolupracoval na príprave Žiadostí slovenského národa v stolici Nitrianskej (vyhlásené v apríli 1848), v máji 1848 sa zúčastnil zhromaždenia v Liptovskom Mikuláši, ktoré prijalo Žiadosti slovenského národa. Nesúhlasil však so Štúrovou politickou orientáciou na viedenský cisársky dvor a nezúčastnil sa ani revolučných bojov (→ Slovenské povstanie 1848 – 49). Po zániku Slovenských národných novín (jún 1848) odišiel z Bratislavy a žil u rodičov v Gemerskej Polome.

Od 1851 pracoval ako úradník vo viacerých slúžnovských úradoch, ako významný národovec bol prenasledovaný a často prekladaný (Revúca, Gelnica, Levoča, Sátoraljaújhely) a po 1860 (po obnovení uhorskej štátnej správy) ako 37-ročný prvýkrát dočasne penzionovaný, 1860 – 62 žil v Licinciach, 1862 – 67 hlavný slúžny v Rimavskej Sobote. Napriek vlastným finančným problémom 1862 prispel na založenie slovenského gymnázia v Revúcej. R. 1863 zakladajúci člen Matice slovenskej. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867) a zosilnení maďarizačného tlaku odišiel dobrovoľne do penzie, nepoberal však žiadny dôchodok, a až do smrti zostal bez stáleho zamestnania; v lete 1872 a 1873 pracoval ako pomocný úradník pri rekonštrukcii pozemkovej knihy Gemersko-malohontskej župy. Neprestal sa však angažovať v slovenskom národnom hnutí (usiloval sa napr. o zblíženie stanovísk Starej a Novej školy slovenskej), jeho príspevky do slovenskej tlače z tohto obdobia (Concordia, Lipa, Sokol, Pešťbudínske vedomosti, Letopis Matice slovenskej a i.) patria k najvýznamnejším v slovenskej publicistike 19. stor. a Kellner-Hostinský k priekopníkom slovenskej žurnalistiky.

Jeden z najvzdelanejších štúrovcov, všestranná a talentovaná osobnosť romantickej generácie. Písal príležitostné (P. Jozeffymu, J. Hollému, Ľ. Štúrovi, J. M. Hurbanovi, S. B. Hroboňovi a i.) a vlastenecké básne (motívy bájnej minulosti slovenského národa, Tatier a i.), ponášky na ľudovú pieseň (revolučná báseň Keby si počul všetky tie víchrice, 1844; alegorická báseň Silvestrova noc o odchode študentov bratislavského evanjelického lýcea do Levoče, almanach Nitra, 1846) a dramatické diela (veršovaná dráma Svätoslavičovci, literárny almanach Minerva, 1869; veselohra Odkundes, v rukopise). Jeho básne vyšli výberovo v antológii Keby si počul všetky tie víchrice (1966) a samostatne knižne v diele Šuhajovo dumanie (1973).

Jeden z predstaviteľov mesianistického prúdu slovenského romantizmu (→ mesianizmus), Kellnerova-Hostinského mesianistická filozofia sa prejavila najmä vo vedeckých prácach, v ktorých analyzoval historickú úlohu slovanstva v budúcnosti (vychádzal z F. Schellinga, hlásal univerzálne, individuálne a napospol celostné poznanie, tzv. videnie), mytológiu spojil s romantickou voľnou analýzou historických udalostí. V súlade so štúrovskou koncepciou rozvíjania slovanskej vedy nadviazal na úvahy J. M. Hurbana; podstatu novej slovenskej národnej vedy (noetický princíp slovanskej vedy, ktorým sa mala odlišovať od západnej) načrtol v polemike s Ctibohom Zochom (Otvoreni list p. Cťibohovi Cochiusovi a Druhí otvorení list p. Cťibohovi Cochiusovi, Orol tatranský, 1847) a rozviedol vo filozofickej štúdii Prvotina vedy slovenskej (Slovenské pohľady, 1852), v diele Vidboslovie (1849, rukopis) a v analýze systému slovenskej ľudovej mytológie Stará vieronauka slovenská (1871), v ktorej hovorí o vyspelosti a dávnovekosti kultúry Slovákov, pričom argumentuje slovenskou ľudovou rozprávkou. V historickej štúdii Slovo o tom, že Horňo-Uherské Okolie má základ historický (Pešťbudínske vedomosti, 1861) na základe uhorských právnych dokumentov odôvodňoval politický program Memoranda národa slovenského, štúdiou Slovania v Uhrách, na základe histórie národov Uhorských (Pešťbudínske vedomosti, 1862) dokazoval spolupôsobenie Slovanov v uhorskej histórii už od vzniku uhorského štátu, v štúdii Anonymus Belae regis notarius (Pešťbudínske vedomosti, 1862) na základe rozboru pramenných materiálov uvažoval o pôvode autora rukopisnej Anonymovej kroniky (Gesta Hungarorum) nájdenej vo viedenskej dvorskej knižnici (vydaná 1849), v štúdii Slovania Zadunajskí (Pešťbudínske vedomosti, 1862) sa zaoberal osídlením, históriou, kultúrou a sociálnou a cirkevnou štruktúrou Slovincov, Chorvátov a Slovákov v uhorských zadunajských župách, v rubrike Počiatky rodopisu slovenského (Pešťbudínske vedomosti, 1863 – 69) uverejňoval skice o slávnych historických postavách zo slovenských dejín (Štibor zo Štiboríc, Matúš Čák Trenčiansky ap.), v seriáli článkov Starožitné pamiatky Slovänov (Sokol, 1863) sa zaoberal najstaršími dejinami slovanských národov a ich včleňovaním sa do európskeho historického kontextu, pričom vychádzal zo slavistického diela P. J. Šafárika Slovanské starožitnosti. R. 1863 pri príležitosti tisícročného jubilea príchodu Cyrila a Metoda uverejnil v literárnej prílohe Slovesnosť časopisu Cyrill a Method rozsiahly cyklus historických úvah Trudoviny k dejepisu slovansko-obradnej cirkve v Uhrách, v ktorom sa zaoberal najstaršími dejinami šírenia kresťanstva medzi Slovanmi (pred prijatím kresťanstva kráľom Štefanom I.), neskôr spracoval aj prvú štúdiu o symbole dvojitého kríža K dejopisu härbu slovenského (Sokol, 1867), v ktorej skúmal jeho byzantský pôvod.

V ekonomickej oblasti reprezentoval ľavicové krídlo romantickej generácie (vychádzal z prác G. F. Berzeviciho o vykorisťovaní sedliakov v Uhorsku); významné sú jeho národohospodárske a ekonomicko-prírodovedné state Pohľady na naše národné hospodárstvo (1846), Príklady urbárskeho odkúpenia (1846) a i., ktoré uverejňoval v Slovenských národných novinách, kde vyšli aj jeho politicko-publicistické práce Slovo verejnosti (1846), Obzrenia sa po našom živote (1847), Zbratanie národov (1848) a i. R. 1998 vyšla monografia Pavla Pareničku Život a dielo Petra Kellnera-Záboja Hostinského.

Text hesla

Kellner-Hostinský, Peter, vlastným menom Peter Pavel Kellner, pseudonym Peter Dobroslav Kellner, Záboj Hostinský a i., 6. 1. 1823 Veľká Poloma, dnes súčasť Gemerskej Polomy, okres Rožňava – 10. 8. 1873 Rimavská Sobota — slovenský spisovateľ, novinár a publicista, filozof, historik, organizátor slovenského národného, kultúrneho a vedeckého života.

Pochádzal z rodiny evanjelického kňaza. R. 1832 – 36 a 1838 – 40 študoval na gymnáziu v Rožňave, 1836 – 38 v Levoči, 1840 – 44 filozofiu a teológiu na bratislavskom evanjelickom lýceu, kde sa aktívne zapojil do činnosti Ústavu reči a literatúry československej, jeden z jeho najvýznamnejších členov (v školskom roku 1843/44 člen výboru a pokladník) a blízky spolupracovník Ľ. Štúra (1842 sa podieľal na príprave Slovenského prestolného prosbopisu; 1843 jeden z účastníkov historického stretnutia štúrovcov a J. Hollého na Dobrej Vode pred kodifikáciou spisovnej slovenčiny, pri tejto príležitosti zložil báseň K slávnosti mena Jánovi Hollému). R. 1844 na znak protestu proti pozbaveniu profesúry Ľ. Štúra odišiel spolu s ďalšími študentmi do Levoče. R. 1844 zložil kandidátsku teologickú skúšku u P. Jozeffyho v Tisovci, v plánovanom štúdiu teológie v Nemecku však nepokračoval a od 1844 študoval na právnickej akadémii v Bratislave a naďalej sa aktívne venoval organizovaniu slovenského národného života.

R. 1844 zakladajúci člen a člen výboru prvého celonárodného kultúrneho spolku Tatrín, 1847/48 predseda (hlavný správca) Jednoty mládeže slovenskej pri evanjelických školách v Uhorsku. R. 1844 vyšla v 2. ročníku almanachu Nitra (prvá knižná publikácia v štúrovskej spisovnej slovenčine) jeho báseň Hlasy k Nitre. Od 1845 spolupracovník Ľ. Štúra v redakcii Slovenských národných novín (s literárnou prílohou Orol tatranský). V nich v apríli 1848 uverejnil politické úvodníky patriace k najvýznamnejším publicistickým prácam revolučného obdobia 1848 – 49 (obhajoval v nich demokratické premeny, občianske, sociálne a národné práva). S J. M. Hurbanom spolupracoval na príprave Žiadostí slovenského národa v stolici Nitrianskej (vyhlásené v apríli 1848), v máji 1848 sa zúčastnil zhromaždenia v Liptovskom Mikuláši, ktoré prijalo Žiadosti slovenského národa. Nesúhlasil však so Štúrovou politickou orientáciou na viedenský cisársky dvor a nezúčastnil sa ani revolučných bojov (→ Slovenské povstanie 1848 – 49). Po zániku Slovenských národných novín (jún 1848) odišiel z Bratislavy a žil u rodičov v Gemerskej Polome.

Od 1851 pracoval ako úradník vo viacerých slúžnovských úradoch, ako významný národovec bol prenasledovaný a často prekladaný (Revúca, Gelnica, Levoča, Sátoraljaújhely) a po 1860 (po obnovení uhorskej štátnej správy) ako 37-ročný prvýkrát dočasne penzionovaný, 1860 – 62 žil v Licinciach, 1862 – 67 hlavný slúžny v Rimavskej Sobote. Napriek vlastným finančným problémom 1862 prispel na založenie slovenského gymnázia v Revúcej. R. 1863 zakladajúci člen Matice slovenskej. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867) a zosilnení maďarizačného tlaku odišiel dobrovoľne do penzie, nepoberal však žiadny dôchodok, a až do smrti zostal bez stáleho zamestnania; v lete 1872 a 1873 pracoval ako pomocný úradník pri rekonštrukcii pozemkovej knihy Gemersko-malohontskej župy. Neprestal sa však angažovať v slovenskom národnom hnutí (usiloval sa napr. o zblíženie stanovísk Starej a Novej školy slovenskej), jeho príspevky do slovenskej tlače z tohto obdobia (Concordia, Lipa, Sokol, Pešťbudínske vedomosti, Letopis Matice slovenskej a i.) patria k najvýznamnejším v slovenskej publicistike 19. stor. a Kellner-Hostinský k priekopníkom slovenskej žurnalistiky.

Jeden z najvzdelanejších štúrovcov, všestranná a talentovaná osobnosť romantickej generácie. Písal príležitostné (P. Jozeffymu, J. Hollému, Ľ. Štúrovi, J. M. Hurbanovi, S. B. Hroboňovi a i.) a vlastenecké básne (motívy bájnej minulosti slovenského národa, Tatier a i.), ponášky na ľudovú pieseň (revolučná báseň Keby si počul všetky tie víchrice, 1844; alegorická báseň Silvestrova noc o odchode študentov bratislavského evanjelického lýcea do Levoče, almanach Nitra, 1846) a dramatické diela (veršovaná dráma Svätoslavičovci, literárny almanach Minerva, 1869; veselohra Odkundes, v rukopise). Jeho básne vyšli výberovo v antológii Keby si počul všetky tie víchrice (1966) a samostatne knižne v diele Šuhajovo dumanie (1973).

Jeden z predstaviteľov mesianistického prúdu slovenského romantizmu (→ mesianizmus), Kellnerova-Hostinského mesianistická filozofia sa prejavila najmä vo vedeckých prácach, v ktorých analyzoval historickú úlohu slovanstva v budúcnosti (vychádzal z F. Schellinga, hlásal univerzálne, individuálne a napospol celostné poznanie, tzv. videnie), mytológiu spojil s romantickou voľnou analýzou historických udalostí. V súlade so štúrovskou koncepciou rozvíjania slovanskej vedy nadviazal na úvahy J. M. Hurbana; podstatu novej slovenskej národnej vedy (noetický princíp slovanskej vedy, ktorým sa mala odlišovať od západnej) načrtol v polemike s Ctibohom Zochom (Otvoreni list p. Cťibohovi Cochiusovi a Druhí otvorení list p. Cťibohovi Cochiusovi, Orol tatranský, 1847) a rozviedol vo filozofickej štúdii Prvotina vedy slovenskej (Slovenské pohľady, 1852), v diele Vidboslovie (1849, rukopis) a v analýze systému slovenskej ľudovej mytológie Stará vieronauka slovenská (1871), v ktorej hovorí o vyspelosti a dávnovekosti kultúry Slovákov, pričom argumentuje slovenskou ľudovou rozprávkou. V historickej štúdii Slovo o tom, že Horňo-Uherské Okolie má základ historický (Pešťbudínske vedomosti, 1861) na základe uhorských právnych dokumentov odôvodňoval politický program Memoranda národa slovenského, štúdiou Slovania v Uhrách, na základe histórie národov Uhorských (Pešťbudínske vedomosti, 1862) dokazoval spolupôsobenie Slovanov v uhorskej histórii už od vzniku uhorského štátu, v štúdii Anonymus Belae regis notarius (Pešťbudínske vedomosti, 1862) na základe rozboru pramenných materiálov uvažoval o pôvode autora rukopisnej Anonymovej kroniky (Gesta Hungarorum) nájdenej vo viedenskej dvorskej knižnici (vydaná 1849), v štúdii Slovania Zadunajskí (Pešťbudínske vedomosti, 1862) sa zaoberal osídlením, históriou, kultúrou a sociálnou a cirkevnou štruktúrou Slovincov, Chorvátov a Slovákov v uhorských zadunajských župách, v rubrike Počiatky rodopisu slovenského (Pešťbudínske vedomosti, 1863 – 69) uverejňoval skice o slávnych historických postavách zo slovenských dejín (Štibor zo Štiboríc, Matúš Čák Trenčiansky ap.), v seriáli článkov Starožitné pamiatky Slovänov (Sokol, 1863) sa zaoberal najstaršími dejinami slovanských národov a ich včleňovaním sa do európskeho historického kontextu, pričom vychádzal zo slavistického diela P. J. Šafárika Slovanské starožitnosti. R. 1863 pri príležitosti tisícročného jubilea príchodu Cyrila a Metoda uverejnil v literárnej prílohe Slovesnosť časopisu Cyrill a Method rozsiahly cyklus historických úvah Trudoviny k dejepisu slovansko-obradnej cirkve v Uhrách, v ktorom sa zaoberal najstaršími dejinami šírenia kresťanstva medzi Slovanmi (pred prijatím kresťanstva kráľom Štefanom I.), neskôr spracoval aj prvú štúdiu o symbole dvojitého kríža K dejopisu härbu slovenského (Sokol, 1867), v ktorej skúmal jeho byzantský pôvod.

V ekonomickej oblasti reprezentoval ľavicové krídlo romantickej generácie (vychádzal z prác G. F. Berzeviciho o vykorisťovaní sedliakov v Uhorsku); významné sú jeho národohospodárske a ekonomicko-prírodovedné state Pohľady na naše národné hospodárstvo (1846), Príklady urbárskeho odkúpenia (1846) a i., ktoré uverejňoval v Slovenských národných novinách, kde vyšli aj jeho politicko-publicistické práce Slovo verejnosti (1846), Obzrenia sa po našom živote (1847), Zbratanie národov (1848) a i. R. 1998 vyšla monografia Pavla Pareničku Život a dielo Petra Kellnera-Záboja Hostinského.

Zverejnené v marci 2017.

citácia

Kellner-Hostinský, Peter [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-18]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kellner-hostinsky-peter