kat

kat —

1. v minulosti vykonávateľ rozsudkov smrti a telesných trestov (odseknutie ruky, uší, nosa a i. mrzačenie, bičovanie, vypálenie potupného znaku ap.) vynesených kompetentnými súdnymi inštitúciami. Súčasťou jeho práce bolo aj mučenie (tortúra) podozrivých osôb, ktoré sa mali priznať k trestnému činu.

Funkcia kata (lat. carnifex) bola známa už v starovekom Ríme, vykonávali ju štátni otroci, ktorí však mohli popravovať iba otrokov a slobodných ľudí z nižších vrstiev, a liktori (niekedy aj vojaci), ktorí popravovali rímskych občanov. V stredoveku (v 13. stor.) sa funkcia kata profesionalizovala a v súvislosti s reorganizáciou súdnictva bola zavedená ako stála a platená funkcia. V Uhorsku sa najčastejšie vykonávali tresty smrti sťatím alebo obesením. Vykonávať popravy a vydržiavať si kata mohli však len najvýznamnejší feudáli (magnáti) a mestá, ktorým bolo udelené hrdelné právo (alebo právo meča; symbolizovala ho ruka držiaca meč). Na Slovensku to boli prevažne slobodné kráľovské a banské mestá. Spočiatku sa povolanie kata nepovažovalo za potupné (volil ho richtár s mestskou radou, ktorých rozhodnutia kat vykonával), od 14. stor. (spolu s povolaním hrobárov, šarhov, pastierov svíň ap.) sa však začalo považovať za nepočestné a nečisté (okrem činností súvisiacich s vykonávaním rozsudkov robil kat a jeho pomocníci aj práce, ktoré boli pre všetkých ostatných obyvateľov podradné, napr. čistenie stôk, odchyt a odstraňovanie túlavých a chorých zvierat, dohľad nad neviestkami). Medzi obyvateľmi neboli kati v úcte, ľudia sa ich báli a vyhýbali sa stretnutiu s nimi, v stredoveku napr. nesmeli bývať v mestách, len na ich okraji, prípadne za hradbami alebo na samotách. V spoločenskom živote boli tiež obmedzovaní, napr. v kostoloch a hostincoch mali vyhradené osobitné miesta a museli byť viditeľne označení (nosili odev čiernej farby, kapucňu vínovočervenej farby). Ich potomkovia do 3. pokolenia nesmeli byť prijatí na tzv. poctivé remeslo ani vykonávať iné počestné zamestnanie, čo prispelo k tomu, že sa katovstvo stalo dedičným. Spoločenskú izoláciu a opovrhovanie mali kompenzovať mimoriadne vysoké príjmy katov, väčšinou dostávali týždenný plat a k tomu ďalšiu odmenu za vykonaný úkon (poprava, výsluch, mučenie ap.) podľa náročnosti a stanovenej taxy. Okrem toho im boli hradené všetky výdavky spojené s prácou, napr. nápoje a potraviny, ktoré kati s pomocníkmi skonzumovali pri tortúre. Výška platu kata však závisela od finančných možností jednotlivých miest. Mestá, ktoré nemohli kata vydržiavať, si ho často za poplatok požičiavali.

Do 17. stor. boli kati vďaka svojmu remeslu jedinými znalcami anatómie, vedeli liečiť zlomeniny a i. zranenia, zastaviť krvácanie, pripravovali liečivé masti či odvary. Povaha ich činnosti dala podnet na vznik mnohých povier o katovskom remesle, a tak bol niekedy zdrojom ich príjmov aj predaj rozličných predmetov (kúsok povrazu obesenca, časti kostí a i.), ktoré mali slúžiť na magické účely. Postupom času sa názory ľudí na toto povolanie zmenili, obmedzenia katov sa rušili a neskôr mohli popri práci vykonávať aj tzv. váženejšie povolania (napr. zlatník, čalúnnik). V 18. stor. pod vplyvom osvietenstva začala úloha kata postupne upadať. Prevažne od pol. 19. stor. sa prestalo popravovať na verejných priestranstvách (napr. v Bratislave bola posledná verejná poprava 1850) a povinnosti kata sa obmedzili výlučne na vykonávanie popráv, čo umožnilo jeho totožnosť pred verejnosťou prísne utajiť;

2. prenesene krutá osoba, tyran, trýzniteľ; vrah.