Karlukovia

Karlukovia, aj Qarluqovia, Qarlyqovia, kazašsky Qarlyqtar, uzbecky Qarluqlar — kočovný turkický kmeň (pôvodne 3 rody) pravdepodobne altajského pôvodu žijúci v stredoveku v Strednej Ázii v oblasti medzi riekou Čierny Irtyš (horný tok Irtyša) a severnými svahmi pohoria Tarbagataj. Etnonymum Karlukovia sa objavuje v orchonsko-jenisejských nápisoch v súvislosti s rozpadom prvého Turkického chanátu (po 630). R. 742 – 744 sa Karlukovia stali súčasťou Basmylsko-ujgursko-karluckého kaganátu, po vzniku Ujgurskej ríše (744 – 860) sa 746 pod tlakom Ujgurov presídlili do oblasti Sedemriečia (Žetysu), kde využili rozklad ríše turkického kmeňového zväzu Türgešov a 756 vytvorili vlastnú ríšu Karlucký kaganát spravovaný kaganom a kmeňovými náčelníkmi (jabguami). V čase svojho najväčšieho rozmachu v 2. polovici 8. stor. sa ríša rozprestierala na rozsiahlom území od pohoria Džungársky Alatau na východe (resp. od mesta Kašgar v dnešnej západnej Číne) až po stredný tok rieky Syrdarja na západe (zaberala územie západnej časti dnešnej Autonómnej oblasti Sin-ťiang v severozápadnej Číne, ďalej Kirgizska, juhovýchodného Kazachstanu, východného Uzbekistanu a severného Tadžikistanu; dĺžka vyše 1 600 km), hlavné mesto bol od 766 Sujab (dnes zaniknutá lokalita pri obci Ak-Bešim v doline rieky Ču v severnom Kirgizsku), neskôr Balasagun (dnes zaniknutá lokalita v doline rieky Ču). Ríša mala charakter kmeňovej konfederácie, náčelníci (jabguovia) mali výraznú mieru samosprávy. Podobne ako iné vtedajšie turkické štáty sa delila na západnú časť (centrom bol Balasagun, jej vládca mal titul bograchán) a východnú (centrom bol Kašgar, vládca mal titul arslanchán). Karlukovia mali spočiatku veľmi dobré vzťahy s Arabmi, ktorých podporili aj v ich vojnovom ťažení proti Číňanom (751 bitka na rieke Talas), koncom 8. a začiatkom 9. stor. však už nedokázali vzdorovať ich tlaku zo západu ani Ujgurom z východu, čo zapríčinilo postupný úpadok ich štátu. R. 791 utrpeli zdrvujúcu porážku od Ujgurov, 792 od Arabov a 798 sa stali súčasťou Ujgurského kaganátu. R. 840 po porážke Ujgurov Jenisejskými Kirgizmi vyhlásil vládca Isfidžábu (aj Ispidžáb, dnes Sajram v južnom Kazachstane) Bilge-Kül Kadyrchán (vládol 840 – 893) nezávislosť Karlukov, čo však vyvolalo odpor v susednej ríši Sámánovcov (vládca Samarkandu vyhlásil proti Karlukom džihád; 893 napadol ríšu Karlukov vládca Transoxánie Ismá’íl Sámání). Kaganát definitívne zanikol 940 (942), keď sa stal súčasťou utvárajúceho sa Karachánovského štátu (→ Karacháni). Časť Karlukov sa s tým nezmierila, presídlila sa za rieku Ili, kde 960 vytvorila Karlucký chanát s hlavným mestom Kajalyk (dnes zaniknutá lokalita pri obci Kojlyk v dnešnej Almaatskej oblasti v juhovýchodnom Kazachstane), ktorý sa však tiež stal vazalom Karachánovského štátu, od 1130/1131 Karakitanskej ríše; 1200 – 1211 malý samostatný štát s hlavným mestom Almalyk (dnes zaniknutá lokalita v doline rieky Ili v severnej časti AO Sin-ťiang v severozápadnej Číne). R. 1211 sa karlucký vládca Arslan dobrovoľne vzdal Mongolom a Karlukovia sa stali súčasťou Mongolskej ríše.

Pôvodným náboženstvom Karlukov bol tengrijský šamanizmus, väčšina obyvateľstva ríše však vyznávala manicheizmus, rozšírené boli i kresťanstvo a buddhizmus, od 960 islam. O kultúre a umení Karlukov sa zachovalo málo údajov. Boli známi predovšetkým ako bojovný národ nomádov, usádzali sa však aj v mestách a pevnostiach (k významným karluckým mestám, z ktorých viaceré ležali na Hodvábnej ceste, patrili napr. Talas, dnes mesto Taraz; Merki, Kulan a Talgar neďaleko Alma-Aty v dnešnom južnom Kazachstane). Významným zdrojom príjmov bol obchod (cez ich územie prechádzali karavány z Číny na Blízky východ). Hlavným spôsobom obživy bolo pastierstvo, venovali sa i obrábaniu pôdy a rybolovu. Hovorili karluckým jazykom (karlučtinou) patriacim medzi turkické jazyky.