karlstadská zmluva

karlstadská zmluva — súbor podmienok rozpustenia švédsko-nórskej personálnej únie dohodnutý delegáciami Švédska a Nórska v septembri 1905 vo švédskom meste Karlstad. Predchádzalo mu jednostranné uznesenie nórskeho parlamentu (Stortingu) o zániku únie 7. 7. 1905 (schválené 13. 8. 1905 referendom), ktorého bezprostredným podnetom bol spor o posilnenie postavenia Nórska v zahraničnej politike únie.

K najvýznamnejším rozhodnutiam rokovaní o rozpustení únie patria: dohoda o zbúraní nových nórskych obranných pevností pri spoločnej hranici, dohoda o zriadení demilitarizovanej, tzv. neutrálnej zóny v juž. pohraničí (bez možnosti vypovedania), dohoda o práve švédskych Saamov chovať a loviť soby na území Finnmarku (dnešná severonórska provincia Finnmark), dohoda o tovarovej preprave (železná ruda) po železničnej trati spájajúcej nórske mesto Narvik a švédske mesto Kiruna (na 30 rokov) a dohoda o spoločnom hospodárení na cezhraničných vodných tokoch (na 50 rokov).

Ratifikačný proces karlstadskej zmluvy prebehol v národných parlamentoch v krátkom čase, 9. 10. 1905 ju schválil nórsky Storting a 13. 10. 1905 švédsky Riksdag, čím sa vytvoril priestor na formálne zakončenie dezintegračného procesu uznaním existencie samostatného Nórska. Švédsky kráľ Oskar II. vydal 26. 10. 1905 vyhlásenie, že sa v mene svojom i svojich potomkov vzdáva všetkých nárokov na nórsky trón. Ľudovým hlasovaním, ktoré sa konalo 18. 11. 1905, bol za nórskeho kráľa zvolený dánsky princ Karl (ako Håkon VII.).