Karhy
Karhy, lat. Carrhae, gr. Karrhai, hebr. Charan, bibl. Cháran, tur. Harran, Charran — archeologická lokalita v juhovýchodnom Turecku pri meste Harran (okolo 6 500 obyvateľov; 2011) asi 40 km juhovýchodne od Şanlıurfy (staroveká Urfa, resp. Edessa). Staroveké Karhy ležiace v severnej Mezopotámii na dôležitej obchodnej ceste (akkadsky charránu = cesta) z Ninive do Karchemiša boli známe už v 3. tisícročí pred n. l., spomínajú sa v klinopisných textoch (na hlinených tabuľkách) z miest Ebla (dnes archeologická lokalita Tell Mardich) a Mari. V starobabylonskom období jedno zo stredísk konfederácie Zalmaqum.
Podľa starozákonnej tradície sa v meste Karhy (bibl. Cháran) usadil Terach, otec starozákonného patriarchu Abraháma (1 M 11,31). Z Karh sa vydal Abrahám hľadať zasľúbenú zem (Kanaán; 1 M 12,1 – 7), do Karh sa pred bratom Ezauom uchýlil Abrahámov vnuk, tretí starozákonný patriarcha Jákob (Jakub; 1 M 28,10). Koncom 14. stor. pred n. l. zničili Karhy Chetiti, potom sa dostali pod kontrolu Asýrie (sídlo miestodržiteľa). Boli významným náboženským centrom, nachádzal sa tam aj ústredný asýrsky chrám boha Sína (zosobnenia Mesiaca) Ehulhul (Echulchul; prvýkrát sa spomína v 9. stor. pred n. l., kultovým centrom boha Sína bol však už prinajmenšom v 2. tisícročí pred n. l.). V 7. stor. pred n. l. sa Karhy stali rezidenčným mestom posledného asýrskeho panovníka Aššur-uballita II. (vládol 612 – 609 pred n. l.). R. 610 pred n. l. ich dobyli spojené vojská Novobabylonskej (Chaldejskej) a Médskej ríše. Počas útoku bol zničený aj chrám, okolo 550 pred n. l. ho však dal obnoviť (pravdepodobne v podobe zikkuratu) posledný novobabylonský panovník Nabonid. V 2. pol. 6. stor. pred n. l. sa Karhy stali súčasťou Perzskej ríše, 331 pred n. l. ríše Alexandra III. Veľkého, po jej rozpade jedným z administratívnych centier ríše Seleukovcov a koncom 2. stor. n. l. Rímskej ríše. R. 53 pred n. l. v období prvého triumvirátu sa tam odohrala bitka, v ktorej jeden z triumvirov Crassus utrpel drvivú porážku v boji proti Partom (Parti ukoristili aj insígnie rímskych légií, ktoré diplomatickou cestou získal späť až cisár Augustus). Karhy však naďalej zostali náboženským centrom (217 n. l. bol na ceste z Edessy k chrámu v Karhách zavraždený cisár Caracalla) a aj po prijatí kresťanstva v Rímskej ríši boli jedným z centier uctievania boha Sína.
R. 639 ovládli Karhy Arabi, ktorí tam postavili mešitu (8. stor.) s madrasou (významné centrum astronómie a alchýmie). V 9. stor. obyvatelia Karh odmietli príkaz kalifa al-Ma’múna prijať islam (resp. kresťanstvo alebo judaizmus) a naďalej si zachovali pohanské kulty. Aby neboli prenasledovaní, začali sa nazývať sabijovia. S pravými sabijmi (→ mandejovia) však nemali nič spoločné. Počas prvej križiackej výpravy (1095 – 99) boli Karhy obsadené križiakmi, 1104 sa pri Karhách odohrala bitka, v ktorej seldžucké vojská prvýkrát porazili križiacke štáty (Edesské grófstvo a Antiochijské kniežatstvo). Po mongolskom vpáde v 13. stor. bolo mesto zničené a definitívne stratilo svoj význam.
V lokalite približne oválneho tvaru obkolesenej hradbou s jednou bránou (s datovaním 1192) sa zachovali ruiny viacerých islamských stavieb. Na jej severnej strane sa nachádzajú ruiny Veľkej mešity z umajjovského obdobia (fasáda a minaret; pol. 8. stor., prestavaná 1192). Na ruinách pohanského chrámu, ktorý ešte začiatkom 10. stor. využívalo pohanské obyvateľstvo (sabijovia) ako kultové centrum (deštruovaný 1032 alebo 1033), bola 1059 vybudovaná islamská pevnosť, neskôr prebudovaná križiakmi. V blízkej dedine sa nachádza prameň pitnej vody nazývaný Jakubova (Jákobova) studňa, ktorý zodpovedá opisu v Starom zákone. V oblasti sa zachovalo viacero príkladov typickej tradičnej obytnej architektúry, ktorá kužeľovitým tvarom strechy pripomína včelí úľ (tento typ architektúry je zobrazený už na asýrskych reliéfoch z 8. stor. pred n. l.).