karbro

karbro [lat. + gr.], aj karbrotlač, carbro — jedna z prvých techník tzv. ušľachtilých fotografických tlačí používaná v období fotografickej secesie (okolo 1912 – 30). Bola vyvinutá z uhľotlače založenej na objave Louisa Alphonsa Poitevina (*1819, †1882), ktorý 1855 zistil, že želatína obsahujúca pigment (uhlík) a dichróman draselný sa pôsobením slnečného svetla stane nerozpustnou vo vode (vytvrdí sa).

Pri uhľotlači sa podklad (papier, porcelán, kov a i.) s takto upravenou želatínovou vrstvou prikrytou negatívom vystavil slnečnému svetlu. Na viac exponovaných miestach (svetlé miesta negatívu) sa želatína (spolu s pigmentom) vytvrdila viac, na menej exponovaných menej a spolu s pigmentom sa premývaním odstránila.

Aj pri karbre sa používal papier so želatínovou vrstvou obsahujúcou dichróman draselný a uhlík ako pigment, obraz sa však neprenášal z negatívu, ale z pozitívu naexponovaného na papieri s vrstvou bromidu strieborného jeho pritlačením na želatínovú vrstvu. Viac exponované miesta pozitívu obsahovali viac častíc elementárneho striebra, ktoré na mieste kontaktu spôsobili v kúpeli s oxidačným činidlom vytvrdenie želatínovej vrstvy. Takto spracovaná želatínová vrstva sa potom odtlačila na finálny podklad a vodou sa vymyli nevytvrdené časti želatíny spolu s pigmentom. Na farebné karbro bolo potrebné zhotoviť tri negatívne obrazy objektu s použitím červeného, zeleného a modrého filtra. Príslušný pozitív sa potom pritlačil na želatínovú vrstvu obsahujúcu dichróman draselný a pigment s farbou doplnkovou k farbe použitého filtra (pri červenom filtri s azúrovou, pri zelenom s purpurovou a pri modrom so žltou farbou) a aplikoval sa oxidačný kúpeľ. Získali sa tak tri želatínové vrstvy, ktoré sa postupne odtlačili na finálny podklad, čím vznikol mnohofarebný obraz. Významnou prednosťou karbra bola dlhodobá farebná stálosť vyrobených fotografií.

Technika farebného karbra sa používala po 1930 najmä na umelecké a reklamné fotografie, po 1950 bola nahradená technikou prenosu farby.