karakalpacká literatúra

karakalpacká literatúra — literatúra písaná Karakalpakmi v karakalpackom, uzbeckom alebo v ruskom jazyku. Najstaršími žánrami karakalpackej literatúry sú folklórne diela – lyrické a obradné piesne (qosyq), improvizované dialogické piesne (ajtys qosyqlary) predvádzané formou súťaže, pohrebné plače (žoqlaw), plače neviest (syn’syw), príslovia a porekadlá (maqal, naqyl), zaklínadlá proti chorobe (ba’dik), byliny a rozprávky (jertek), legendy (an’yz), hádanky (žumbaq) a hrdinské i ľúbostné eposy (da’stan, žyr) prezentované až dodnes ľudovými rozprávačmi (žyraw, baqsy alebo qosyqši) so sprievodom hry na hudobných nástrojoch. Najznámejšími eposmi sú Štyridsať dievčat (Qyrq qyz), Alpamyš (čes. 1989 v knihe Bohatýři dávných časů Václava A. Černého, Michaely Tvrdíkovej a Iva Vaculína), ako aj Koblan, Maspatša a Ga’rib ašyq, ktoré sú známe v menších alebo vo väčších obmenách aj u ďalších stredoázijských národov.

Od 18. stor. sa rozvíjala predovšetkým klasická poézia, ktorej najvýznamnejšími predstaviteľmi boli básnici Tagaj uly Žijen (nazývaný aj Tagaj uly Žijen žyraw, *1730, †1784 alebo *1720, †1770), Ibrajym uly Kunchoža (vlastným menom Žijemurat, *1799, †1880), Kosybaj uly Ažinijaz (pseudonym Zijuar, *1824, †1878), Berdach (vlastným menom Kargabaj uly Berdymurat, *1827, †1900), Alšynbaj uly Oteš (aj Oteš-šajyr, *1828, †1902), Narabulla žyraw (*1862, †1922), Sugirimbet uly Omar (aj Omar-šajyr, *1879, †1922), Gulmurat-šajyr (1. pol. 19. stor.) a Sarybaj (2. polovica 19. stor.). Ich básne mali výrazný kritický až satirický sociálny podtón.

Po Októbrovej revolúcii 1917 sa rozvíjala literatúra s typickými črtami socialistického realizmu, okrem poézie aj próza i dráma, k významným autorom tohto obdobia patrili Sejfulgabit Mažitov (*okolo 1867, †1938), Ajapbergen Musajev (*1880, †1936), Abbaz Dabylov (*1898, †1970), Sadyk Nurumbetov (*1900, †1972), Asan Begimov (*1906 alebo 1907, †1958), Chožamet Achmetov (*1908, †1932), Izbasar Fazylov (*1908 alebo 1909, †1961) a Žolmurza Ajmurzajev (*1910, †1996). Od 30. rokov 20. stor. tvorili dramatici Kasym Auezov (*1897, †1937), Achmet Utepov (*1904 alebo 1905, †1934), Nažim Davkarajev (*1905, †1953) a Sapar Chožanijazov (*1910, †1983), v 30. – 40. rokoch 20. stor. vynikli aj básnici Myrzagali Daribajev (*1907 alebo 1909, †1942), Abitaj Turumbetov (*1912), Amet Šamuratov (*1912 alebo 1913, †1953), Dali Nazbergenov (*1913, †1942), Nauryz Žapakov (*1914, †1975), Tleubergen Žumamuratov (*1915, †1990) a Chožabek Seitov (*1917, †2001).

V 50. – 60. rokoch 20. stor. vstúpili do literatúry spisovatelia, ktorí sa zaoberali témami budovania socializmu a históriou, napr. Chožamurat Turumbetov (*1922, †1968), Tažetdin Sejtžanov (*1924), Babaš Ismailov (*1926), Ismail Kurbanbajev (*1929), Galym Seitnazarov (*1927), Žoldasbaj Dil’muratov (*1928), Ibrajym Jusupov (*1929, †2008), Chalmurat Saparov (*1932), Daulen Ajtmuratov (*1933), Maten Seitnijazov (*1934), Šaudyrbaj Seitov (*1937, †1996), Ulmambet Chožanazarov (*1938), Tulepbergen Matmuratov (*1939) a Kenesbaj Rachmanov (*1942, †2004). K významným povojnovým prozaikom patria aj Tulepbergen Kaipbergenov (*1929, †2010) a Tolybaj Kabulov (*1939). Významným literárnym časopisom je A’mu da’r’ja (Amudarja; vychádza od 1932 pod názvami Mijnet a’debijaty, Literatúra práce; 1934 – 35 Awdaryspaq žalyny, Plameň revolúcie; 1935 – 39 Žen’is hawazy, Hlas víťazstva; 1939 – 58 Qaraqalpaqstan a’debijaty hám iskusstvosy, Literatúra a umenie Karakalpacka).