kapucíni

Text hesla

kapucíni [lat.], Rád menších bratov kapucínov, lat. Ordo Fratrum Minorum Capuccinorum, OFMCap — rímskokatolícka mužská rehoľa, najmladšia z troch vetiev františkánov. Vznikla po ich rozdelení na observantov (hlásiacich sa k pôvodnému ideálu chudoby) a konventuálov (hlásiacich sa k umiernenému výkladu reguly). Za jej zakladateľa sa považuje príslušník rehole observantov Matteo da Bascio (aj Matúš z Bascia, Matteo z Bassi, *1495, †1552) z kláštora Montefalcone (kraj Marche) v Taliansku, ktorý ako ľudový misionár a kazateľ hlásal (od 1525) návrat k pokániu a k jednoduchosti v duchu pravidiel Františka z Assisi. Keďže Matteo a jeho prívrženci nenašli u observantov pre svoje pôsobenie pochopenie, uchýlili sa pod ochranu konventuálov. Kapucíni boli schválení pápežom Klementom VII. bulou Religionis zelus (3. 7. 1528) ako bratstvo v pôsobnosti rehole menších bratov konventuálov, 1619 boli pápežom Pavlom V. uznaní ako samostatná vetva (rehoľa) františkánskeho rádu.

Pre kapucínov je charakteristické nosenie hrubého hnedého habitu so špicatou kapucňou (tal. cappuccio; odtiaľ názov kapucíni) prepásaného povrazom s troma jednoduchými uzlami, v minulosti aj nosenie končitej brady a chodenie naboso (sandále nosili len tí, ktorí nemohli chodiť bosí). Prvé stanovy rádu kládli dôraz na kontempláciu a pustovnícky život podľa vzoru sv. Františka (mlčanie, samota, modlitba po celý voľný čas, nočné hodinky, tzv. matutinum, dve hodiny rozjímania a okrem sviatkov len jedna omša denne, žiadna účasť na pohreboch, jedno jedlo denne; mäso, syr a vajcia si kapucíni nesmeli pýtať, ale mohli ich prijať), ako aj na kazateľskú činnosť a starostlivosť o chudobných, najmä o chorých v období moru; ako spovedníkom im boli prideľované privilégiá. Mimo obývaných miest si stavali jednoduché domy, v ktorých okolí sa nachádzali pustovne (v každom dome žilo 6 – 7 rehoľníkov, vo významnejších domoch 12, zostávali však majetkom dobrodincov), budovali aj malé jednoduché kostoly.

Po prvotných ťažkostiach v období zápasov o smerovanie rehole v 1. pol. 16. stor. (Matteo zvolený 1529 za prvého generálneho vikára sa zakrátko funkcie vzdal a vrátil sa k observantstvu, druhého generálneho vikára Ľudovíta z Fossombrone, *1490, †1560, kapucíni neprijali pre jeho prísnosť a štvrtý predstavený Bernard Ochino, *1487, †1564, prešiel k protestantom) začali kapucíni v 2. pol. 16. stor. zakladať nové kláštory najmä vo Francúzsku, Švajčiarsku, v Nemecku, Čechách a Rakúsku. Na konci 16. a na začiatku 17. stor. sa významne podieľali na rekatolizácii Európy, ako aj na misiách vo vzdialených krajinách (Kongo, Etiópia, India). Z prostredia rádu vyšli viacerí svätci a významní teológovia, napr. Felix z Cantalice (*1515, †1587), Vavrinec z Brindisi (*1559, †1619), Krišpín z Viterba (*1668, †1750), Leopold Mandić (*1866, †1942), Pio z Pietrelciny (páter Pio; *1887, †1968) a i. V súčasnosti pôsobia kapucíni okrem duchovnej služby (kazatelia, spovedníci) spolu s terciármi aj v pastorácii v nemocniciach, vo väzniciach a v službe ľuďom na okraji spoločnosti. Rád sa delí na provincie, viceprovincie, komisariáty, kustódie a misijné oblasti, najvyšší predstavený, generálny minister (aj generál), sídli v Ríme. Kapucíni majú v starostlivosti aj ženskú rehoľu klarisiek kapucínok (→ klarisky), ktoré boli 1538 pápežom Pavlom III. uznané ako tzv. kláštor najprísnejšej disciplíny sv. Kláry a sú kontemplatívnym rádom žijúcim v pápežskej klauzúre.

Na územie dnešného Slovenska prišli kapucíni na pozvanie ostrihomského arcibiskupa J. Selepčéniho 6. 5. 1674 najmä ako protireformačná misia. Usadili sa v Pezinku, kde 1719 – 20 vybudovali kláštor a kostol. Od 1676 pôsobili aj v Bratislave (v Kaplnke sv. Kataríny na Michalskej ulici), neskôr tam vybudovali kláštor (1712; 1737 pri ňom aj knižnicu) a kostol (1717). V Bratislave vyvíjali pastoračnú, vzdelávaciu, misijnú i charitatívnu činnosť, počas morovej epidémie (1712 – 13) sa starali o chorých. Od 1756 pôsobili aj v Holíči. Na základe dekrétov cisára Jozefa II. bola obmedzená aj činnosť kapucínov a zrušená viac ako polovica pôvodných kláštorov, napr. aj kláštor v Holíči (1786; obnovený 1940 – 45 a 1990 – 96); v Bratislave im však o. i. ostala v starostlivosti vojenská nemocnica. Z organizačného hľadiska patrili kapucíni spočiatku do Rakúskej, neskôr do Rakúsko-uhorskej provincie so sídlom vo Viedni. R. 1921 bol založený Komisariát Bratislava a Pezinok patriaci pod Viedenskú provinciu, od 1923 pod generála rádu. R. 1927 bol zriadený Generálny komisariát Slovenska pod vedením misie holandských kapucínov, ktorí 1928 založili v Bratislave serafínsku školu, 1932 boli kapucíni pričlenení k Česko-moravskej provincii so sídlom v Prahe. Po rozpade Česko-Slovenska 1939 bol 1941 zriadený Slovenský generálny komisariát patriaci opäť priamo pod generála rádu. R. 1950 po násilnej likvidácii mužských kláštorov v Československu (→ akcia K) bola činnosť kapucínov zastavená a väčšina členov rádu násilne internovaná v pracovných táboroch. V období komunizmu zriadil generál rádu 1987 v Ríme samostatnú Slovenskú provinciu v tzv. podzemných podmienkach. Členovia rehole pôsobili tajne v tzv. umlčanej (tajnej alebo skrytej) cirkvi, viacerí boli perzekvovaní, odsúdení a uväznení. Po 1989 pôsobia kapucíni na Slovensku pod názvom Slovenská provincia rádu menších bratov kapucínov (aj Kapucíni na Slovensku). V súčasnosti vlastnia a spravujú kostoly, kláštory i rehoľné domy v Bratislave (Staré Mesto, Rača), Pezinku, Žiline, Kremnických Baniach, Ponikách a Hriňovej, ako aj misijný dom na Islande (Reyðarfjörður). Klarisky kapucínky sídlia v Kopernici. Kapucíni na Slovensku sa okrem pastoračnej činnosti venujú aj vydávaniu kníh a hudobných i filmových nosičov.

Zverejnené v marci 2017.

Kapucíni [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2024-07-21 ]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kapucini