Kánon medicíny

Kánon medicíny, arab. Kánún fí at-tibb, lat. Canon medicinae — arabské encyklopedické dielo (spis) napísané okolo 1025 Avicennom (arab. Abú Alí al-Husajn ibn Abdalláh Ibn Síná), prehľadne sumarizujúce dovtedajšie medicínske poznatky. Pozostáva z piatich častí (kníh), prvá sa zaoberá všeobecnymi princípmi medicíny, opisom ľudského tela a otázkami zdravia a ochorení, druhá obsahuje opis fyzikálnych vlastností jednotlivých liečivých látok a poskytuje návod, ako ich zbierať a uchovávať, tretia podáva prehľad špecifických ochorení jednotlivých orgánov tzv. spôsobom od hlavy po päty spolu s ich etiológiou, symptomatológiou, diagnostikou, prognózou a liečbou, štvrtá sa zaoberá chorobami, ktoré postihujú celé telo, napr. horúčkou, piata rôznymi druhmi liečiv a spôsobom ich užívania. Niektoré kratšie časti (traktáty) boli dostupné v samostatnej podobe, čo umožňovalo ich lepšie šírenie (napr. traktát o pulze, tráviacich ťažkostiach a rôznych liečivách). V 12. stor. bol Kánon medicíny preložený do latinčiny a na dlhý čas bol hlavným prameňom praktických medicínskych poznatkov v islamskom i v kresťanskom svete. Slúžil ako základ medicínskej výučby i odborných diskusií a ako štandardná učebnica lekárstva ovplyvňoval až do 17. stor. vývin medicíny a prírodných vied v Európe.