kanelúra
Kanelúra stĺpov Apolónovho chrámu v Didyme, 4. stor. pred n. l. – 2. stor. n. l.
kanelúra [fr.], aj kanelovanie, starogr. rhabdósis, lat. striatura — zvislé (vertikálne) žliabkovanie drieku stĺpa, piliera alebo pilastra. Dodáva stĺpu dojem väčšej štíhlosti a pružnosti, hrou svetla a tieňa stĺp zjemňuje.
Najstaršie doklady o kanelúre pochádzajú z Egypta (kanelované stĺpy sa nachádzajú napr. v posmrtnej rezidencii faraóna Džosera v Sakkáre, okolo 2700 pred n. l.). Kanelúra sa uplatnila najmä v antickej gréckej a rímskej architektúre.
V dórskom stavebnom kánone má stĺp 16 – 22 (zvyčajne 20) plytkých žliabkov (kanelúr), ktoré sa dotýkajú ostrými hranami, vyústenie žliabkov pod echinom hlavice sa nazýva meniskus. V iónskom stavebnom kánone má stĺp 20 – 24 (zvyčajne 24, zriedkavo 20 – 44) hlbších polkruhových žliabkov, ktoré sú oddelené zvislými pásikmi. V korintskom stavebnom kánone má stĺp zvyčajne 24 žliabkov, najmä v rímskej architektúre však boli spodné časti kanelúry vypĺňané vloženými paličkami (píšťalami).
Kanelúra sa uplatnila aj v perzskej achajmenovskej architektúre. Od obdobia renesancie sa používa ako dekoratívny prvok na stĺpoch, pilastroch, pilieroch a kandelábroch, v baroku bola vytváraná aj zo štuky a v 19. stor. bývala aplikovaná aj na driekoch liatinových stĺpov. Kanelúru môžu výnimočne tvoriť aj špirálovito komponované žliabky ovíjajúce sa okolo drieku zvyčajne tordovaného stĺpa.