Kamo no Čómei

Kamo no Čómei, 1156 asi Kjóto – 1216 asi tamže — japonský básnik, kritik a esejista. Pochádzal z rodiny šintoistických kňazov svätyne Kamo džindža v Kjóte. Pôsobil ako dvoran a básnik na dvore cisára Gotobu (vládol 1183 – 1198), ktorý ho vymenoval do vládneho úradu pre japonskú poéziu (Waka dokoro). Keďže nebol vymenovaný do funkcie správcu svätyne Kamo džindža, na ktorú mal po otcovi nárok, 1204 odišiel z cisárskeho dvora i z verejného života a stal sa buddhistickým mníchom. Spočiatku sa utiahol do hôr Óhara na severe Kjóta a 1208 na vrch Hino na juhu Kjóta, kde žil ako pustovník. Tam napísal svoje najvýznamnejšie dielo, esej Záznamy z pustovne (Hódžóki, 1212; česky v antológii Zápisky z volných chvil, 1984) patriacu k žánru zuihicu (literárne črty) označovaného aj sóan bungaku (literatúra mníchov v ústraní), zbierku buddhistických legiend Zbierka príbehov o prebudení (Hoššinšú, asi 1214) a esej Bezmenné poznámky (Mumjóšó, okolo 1211) obsahujúcu teoretické úvahy o japonskej poézii. Jeho poézia písaná vo forme waka (tanka) sa zachovala v Zbierke Kama no Čómeia (Kamo no Čómei šú, 1181), ako aj v cisárskej básnickej antológii Šinkokinšú (1205).