jemenská architektúra a výtvarné umenie

jemenská architektúra a výtvarné umenie — architektúra a výtvarné umenie na území Jemenu od najstarších čias do súčasnosti.

Architektúra sa delí na predislamskú (od 8. stor. pred n. l. do 8./9. stor. n. l.) a islamskú (od 8./9. stor. do súčasnosti).

Predislamská architektúra sa zväčša nezachovala, zachované doklady sa vyznačujú rozmanitosťou a originalitou a poukazujú na vplyvy z viacerých oblastí. K najstarším stavbám patria malé obydlia kruhového alebo oválneho pôdorysu z bronzovej doby (2. tisícročie pred n. l.) na náhornej plošine v oblasti Damár. Monumentálna architektúra vznikala približne od začiatku 1. tisícročia pred n. l. Stavali sa najmä chrámy, verejné budovy a hrobky. Hlavným stavebným materiálom sakrálnej architektúry bol kameň, pričom technologická úroveň jeho spracovania bola mimoriadne vysoká. Monolitické kamenné, jemne opracované piliere podopierali stropy v interiéroch, fasády významných stavieb boli zdobené reliéfnymi panelmi a vlysmi (častým dekoratívnym motívom bola štylizovaná hlava kozorožca).

Originálna architektúra vznikala v kráľovstve Sába. Chrámy boli uzatvorenými architektonickými komplexmi pravouhlého pôdorysu pozostávajúcimi z trojpriestorovej cely a z nádvoria obklopeného krytou galériou s piliermi (tzv. klasický typ sabejského chrámu). K najvýznamnejším príkladom patria chrámy v blízkosti Ma’ribu z 8. stor. pred n. l. (Sirváh, Vádí Kutúta), v samotnom Ma’ribe sa zachovali zvyšky niekoľkých takýchto chrámov. Pravdepodobne v 7. stor. pred n. l. vznikla mohutná Ma’ribská priehrada, ktorá slúžila ako rezervoár vody určenej na zavlažovanie (bola sústavne opravovaná, zanikla až koncom 7. stor. n. l., napájala sa na rozsiahlu sieť zavlažovacích kanálov). Na jej mieste je archeologicky doložená staršia priehrada, ktorá bola budovaná už okolo 1700 pred n. l. Klasický typ sabejského chrámu pretrval až do začiatku n. l. K významným stavbám patril aj Chrám boha Athtara v Ma’íne (pravdepod. 5. stor. pred n. l.) so stĺpmi zdobenými nízkym reliéfom. V meste Šabva, ktoré bolo hlavným mestom kráľovstva Hadramaut (od 4. stor.), bolo podľa Plínia St. okolo 60 chrámov.

Na prelome letopočtov a v prvých stor. n. l. sa na stavbách prejavil vplyv helenistickej a rímskej architektúry (napr. naturalisticky stvárnené rastlinné ornamenty). V Timna’, hlavnom meste kráľovstva Katabán, vznikli pravdepodobne začiatkom n. l. hrobky, ktoré pozostávali z chodby vedúcej k niekoľkým malým hrobovým komorám.

Islamská architektúra sa vyznačuje pomernou konzervatívnosťou, silno sa v nej prejavili staršie miestne predislamské tradície. Tradičnými stavebnými materiálmi boli kameň (používal sa najmä v horských oblastiach), nepálené, výnimočne aj pálené tehly, drevo a štuka. V obytnej architektúre bola bežná kombinácia kameňa (spodné podlažia) a tehál (horné podlažia). Drevo bolo veľmi vzácne, zväčša sa dovážalo a používalo sa skôr ako obkladový materiál, ktorý bol bohato zdobený ornamentálnymi rezbami a polychrómiou. Štuky sa uplatnili aj ako výplne okien v kombinácii s kúskami farebného skla komponovanými v zložitých geometrických obrazcoch. V sakrálnej architektúre sa stavali najmä mešity, madrasy a hrobky.

Približne v 10. stor. sa začala vyvíjať charakteristická islamská architektúra. Na stavbách sa uplatnili trámové stropy podopreté kamennými stĺpmi s hlavicami alebo s tehlovými piliermi. Kazetové drevené trámové stropy boli spravidla bohato dekorované maľbou, rezbou i zlátením. Používanie arkád sa rozšírilo od 8. stor. v sakrálnej architektúre (Veľká mešita v Saná, 8. stor.). Vonkajšie steny stavieb boli obvykle z kameňa alebo z tehál (pálených i nepálených), fasády boli zvyčajne pokryté štukami (zdobenými vyrezávanými ornamentmi) a štukovými omietkami. Glazovaná keramika sa uplatnila len výnimočne na fasádach sakrálnych stavieb (napr. malé keramické disky na fasáde al-Mansúrovej mešity v Dibajne v provincii Amrán, 13. stor.). Od 14. stor. sa zriedkavo používali mukkarny.

Vyvinulo sa niekoľko typov mešít. Najjednoduchším typom je uzatvorená kubická miestnosť s interiérom rozdeleným niekoľkými radmi podporných pilierov alebo stĺpov s jednoduchými hlavicami. Vstup je oproti mihrábu. Vnútri sa nenachádzajú okná (alebo len výnimočne malé okná pod stropom). Tento stavebný typ mešity je pravdepodobne odvodený od staršieho miestneho predislamského typu chrámu (v niektorých prípadoch bol priamo starší pohanský chrám prestavaný na mešitu, napr. mešita v Tamure, 1089). K zachovaným príkladom patrí napr. al-Abbásova mešita v Asnáfe v oblasti Chaulán (1126), ktorá má výnimočnú ornamentálnu výzdobu stropov pozostávajúcu z prepletených geometrických motívov. Ďalším typom mešity je rozľahlejšia stavba pravouhlého pôdorysu s viacerými vstupmi a zvyčajne s dvorom pred hlavným vstupom, ktorý však nebol integrovaný do komplexu mešity (hypostylový typ, pravdepodobne tiež nadviazal na staršie miestne chrámové stavby). Interiér je delený radmi stĺpov, ktoré stavitelia použili zo starších predislamských stavieb. K zachovaným príkladom patria Veľká mešita v Zabíde (okolo 820 – 13. stor.), Mešita Sulajmána ibn Dávúda v Ma’ribe (1089) a mešita v Damáre (12. – 13. stor.). Hypostylový typ mešity s dvorom, typický a najrozšírenejší v celom islamskom svete, sa v Jemene presadil pomerne neskoro. K prvým a najvýznamnejším príkladom patria Veľká mešita v meste Saná (705 – 715, neskôr niekoľkokrát prestavaná, 1986 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) a mešita v Šibame (9. – 10. stor., 1982 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), k významným pamiatkam patrí aj Mešita Arvá bint Ahmada v Džible (1088 – 89), ktorá vznikla prestavbou pôvodného kráľovského paláca. Je to typ mešity s vnútorným dvorom obkoleseným arkádami a so stĺpovou modlitebňou s plochým stropom. Modlitebňa má 4 lode so širokou strednou loďou vedúcou od klenby arkád dvora k mihrábu. Širšia stredná loď modlitebne sa uplatnila pri stavbách neskorších mešít v celom Jemene (napr. al-Mansúrova mešita v Dibajne so zaklenutou loďou pred mihrábom a s drevenými kupolami strednej lode; okolo 1204). Monumentálny portál sa prvýkrát uplatnil vo Veľkej mešite v Saná (okolo 1158).

V období vlády vedľajšej línie dynastie Ajjúbovcov (1173/74 – 1228/9) sa v architektúre rozšírili viaceré nové prvky i stavebné typy. Najvýznamnejšie z nich boli kupolové klenby, ktoré sa uplatnili v mešitách (napr. v modlitebni je centrálna kupola obklopená menšími kupolami). Začali sa stavať aj minarety, najstaršie zachované sa nachádzajú vo Veľkej mešite v Zabíde (okolo 1200), vo Veľkej mešite v Saná (14. stor.) a vo Veľkej mešite v Zafár Dibajne (14. stor.).

Počas vlády sunnitských dynastií Rasúlovcov (1229 – 1454) a Táhirovcov (1454 – 1517) sa prejavil silný kultúrny a politický vplyv Egypta, čo je evidentné najmä v architektúre (napr. na minaretoch, ktoré kopírujú mamlúcke vzory). Sultáni, ich rodiny, vládni úradníci a učenci dávali budovať mešity, madrasy a hospice. Z obdobia Rasúlovcov sa zachovali najstaršie mešity zaklenuté kupolami (stredná, hlavná loď modlitebne bola obvykle zaklenutá kupolami, na jej stranách sa nachádzali bočné lode zaklenuté menšími kupolami, napr. v madrase Asadíja v Ibbe, pred 1258). Súčasťou mešity bol dvor obkolesený arkádami. Stena kibly, obvykle ponímaná ako hlavná fasáda stavby, bola zdobená slepými nikami a ornamentmi. Mihráb bol v exteriéri zvýraznený malou vežičkou s kupolou v hornej časti (tento originálny prvok jemenskej islamskej architektúry sa rozšíril v období Ajjúbovcov). Novým prvkom boli okná komponované v radoch, presvetľujúce interiér dovtedy tradične neosvetlený denným svetlom. Kupoly sa uplatnili aj na stavbách rozmerovo malých mešít, ktorých stropy boli v predošlom období rovné (mešita Malhuki v Ibbe, 1499). Madrasy sa začali stavať približne na konci 12. stor. V prvých madrasách sa uplatnil pravouhlý pôdorys s dvorom so 4 ívánmi (nezachovali sa). V období vlády Rasúlovcov sa uplatnili rozličné originálne typové a pôdorysné variácie madrasy (osobité pre ne bolo, že sa v nich nenachádzali obytné miestnosti a učitelia ani žiaci tam nebývali). Charakteristické boli vysoké portály a niekoľkoposchodové minarety, ktorých architektúra bola ovplyvnená súdobými islamskými stavbami v sev. Iraku a juhových. Anatólii. Steny interiérov boli bohato dekorované vyrezávanými štukami a maľovanými ornamentmi. Madrasa Mu’tabíja v Ta’izze (1392) má pravouhlý pôdorys a je rozdelená na dve časti (modlitebňu zaklenutú kupolami a dvor obstavaný malými zaklenutými miestnosťami určenými na vyučovanie). Originálnym prvkom je chodba v tvare písmena U, ktorá obkolesuje steny modlitebne a napája sa na dvor pred ňou. Podobný typ sa uplatnil aj na madrase Ašrafíja v Ta’izze (1397 – 1401), ktorej súčasťou boli aj kenotafy členov kráľovskej rodiny umiestnené pod bohato zdobenými baldachýnovými štruktúrami. V tom období sa začali stavať aj chániky (závija), z ktorých sa zachovala chánika v Hajse (1250 – 95) predstavujúca neobvyklý dispozičný typ dvojloďovej zaklenutej modlitebne s dvorom a s veľkým ívánom.

Originálny dispozičný typ madrasy sa rozvíjal aj v období vlády Táhirovcov (1454 – 1517). Chodba v tvare písmena U obkolesovala nádvorie a prepájala jednotlivé časti budovy, rozšírená vytvárala lodžiu, v ktorej mohli byť fontány (madrasa Mansúríja v Džubane, 1482; madrasa v Rade, koniec 15. – začiatok 16. stor.). Architektúra tohto obdobia bola ovplyvnená aj islamskou architektúrou Indie, s ktorou bol Jemen dlhodobo kultúrne prepojený.

V architektúre hrobiek sa v období Ajjúbovcov rozšírili kupoly. Zachovali sa hrobky zajdovských imámov, ktoré sú bohato dekorované. Uplatnil sa typ jednoduchej kubickej stavby štvorcového pôdorysu zaklenutej kupolou. Hrobky boli na troch stranách otvorené alebo to boli pilierové baldachýnové stavby bez stien zaklenuté kupolou, zdobené bohatou štukovou výzdobou (s epigrafickým a geometrickým ornamentom). K najvýznamnejším príkladom patria komplex hrobiek pri Mešite imáma al-Hádího v Sa’de (14. – 15. stor.), ktoré sú výnimočné polychrómovanou štukovou dekoráciou klenieb, a hrobka imáma Saláhaddína v Saná (po 1391).

Počas tzv. prvej osmanskej okupácie (1538 – 1636) bola jemenská architektúra miestami ovplyvnená aj osmanskou architektúrou (napr. obytné domy v meste Zabíd, 16. – 17. stor.), napriek tomu však až do 20. stor. pretrvali miestne stavebné tradície. K významným pamiatkam z 20. stor. patrí palácový komplex, ktorý dal vybudovať imám Jahjá (al-Mutavakkil Jahjá Muhammad Hamíd ad-Dín, *1869, †1948) v 30. rokoch 20. stor. asi 15 km od mesta Saná (Dár al-Hadžar). Stavebné formy i dekor jednotlivých budov vychádzajú z tradičnej obytnej architektúry v Saná. V 2. polovici 20. stor. sa rozšírila moderná architektúra, pričom niektorí súčasní jemenskí i zahraniční architekti na svojich stavbách experimentujú s tradičnými stavebnými technológiami (napr. nepálené tehly) a snažia sa uplatňovať aj tradičné dekoratívne motívy.

Najoriginálnejšiu formu jemenskej architektúry predstavuje tradičná obytná architektúra, ktorej štýl i dekor sa líšia v závislosti od regiónov; stavby sú prispôsobené klimatickým podmienkam. Výnimočné sú 4- až 9-poschodové vežové domy v meste Saná a v jeho okolí, ktoré majú štvorcový pôdorys a sú obývané jednou rodinou (1986 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Domy tohto typu sa stavali pravdepodobne od prvých storočí n. l., pričom odvtedy sa menili len minimálne (dokázané je ich budovanie od abbásovského obdobia, najmladšie vznikali ešte v 1. polovici 20. stor.). Spodné podlažia majú vybudované z kameňa, horné z pálenej tehly, ich vonkajšie múry sú značne hrubé. Na prízemí sa nachádzajú vstupná hala a priestory pre zvieratá, na podlažiach nad ním malé obytné miestnosti, nad nimi kuchyňa a na najvrchnejšom podlaží rozľahlá slávnostná hala určená na prijímanie hostí (nazývaná mafradž). Tieto domy sú charakteristické bohatou ornamentálnou výzdobou fasád, ktorá je obyčajne symetricky komponovaná okolo vstupného portálu. Fasády horných podlaží sú zdobené pásmi ornamentov z tehál, výzdoba sa sústreďuje okolo okien, pásy ornamentov oddeľujú jednotlivé podlažia. Najčastejšie sa uplatňujú geometrické ornamenty, v spodných podlažiach aj rastlinné a zvieracie motívy. Plastický dekor fasád je bielej farby, čo na tehlovom podklade pôsobí mimoriadne dekoratívne. Obytné domy v meste Sa’da a v jeho okolí sú postavené z nepálených tehál. Majú tvar niekoľkoposchodovej, smerom nahor sa postupne zužujúcej veže. V hornej časti sú ukončené ornamentálnou balustrádou. Rady okien sú zvýraznené nízkym reliéfnym dekorom bielej farby. Okenné výplne boli pôvodne z alabastru, ktorý bol v neskoršom období nahradený farebným sklom. Originálna obytná architektúra sa vyvíjala aj v regióne Hadramaut, kde vežové domy dosiahli nezvyklú výšku. V meste Šibam sa zachovalo viac ako 500 vežových domov (17. – 19. stor.; 1982 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), z ktorých najvyššie majú až 8 podlaží.

Výtvarné umenie — k najstarším dokladom hrnčiarstva na území Jemenu patria nádoby zdobené jednoduchým rytým dekorom (horizontálne línie, vlnovky, bodky) z bronzovej doby nájdené v 80. rokoch 20. stor. vo viacerých jemenských lokalitách. V staroveku sa umelecká tvorba rozvíjala najmä v rámci prosperujúcich a navzájom súperiacich kráľovstiev (Sába, Hadramaut, Katabán, Ma’ín), ktorých bohatstvo pochádzalo z obchodu s vonnými živicami kadidlovníka a myrhy. Významným príkladom starovekého juhoarabského sochárstva sú kamenné objekty s votívnym charakterom, ktoré panovníci a bohatí obchodníci darovali chrámom, napr. kadidelnice zdobené jednoduchými reliéfnymi figurálnymi výjavmi a nápismi v jazykoch Južnej Arábie. Reliéfom sa zdobili aj náhrobné stély (k najkrajším patria mramorové a alabastrové), napr. alabastrová stéla z 2. alebo z 3. stor. n. l. (dnes v Louvri v Paríži) so sabejským nápisom vyrytým v hornej časti a s dvoma reliéfmi, z ktorých jeden zrejme zobrazuje pohrebnú hostinu a druhý zomretého sediaceho na koni a poháňajúceho ťavu. Pôsobivé sú aj vápencové a alabastrové hlavy nájdené v hrobkách v Timna’ (hlavné mesto kráľovstva Katabán), pôvodne osadené na podstavci s nápisom označujúcim zomretého. Vyznačujú sa tvarovou úspornosťou i frontálnym a symetrickým vyhotovením. Oči a obočie sa inkrustovali (polodrahokamy, živica ap.). Významnú skupinu plastík z tohto regiónu tvoria alabastrové a kalcitové postavy stojace alebo sediace na podstavci s inskripciou. Boli to votívne plastiky alebo plastiky umiestňované v hrobkách. Podobne ako hlavy aj tieto figúry boli výrazne štylizované a koncipované na čelný pohľad. Ich telo býva vytesané nahrubo, majú jednoduchý odev, ruky pripažené a v lakťoch ohnuté do pravého uhla, nohy bosé alebo v sandáloch. Sochárska, resp. kamenárska výzdoba sa uplatňovala aj v architektúre (reliéfy s jednoduchým zvieracím a rastlinným dekorom). K najkrajším bronzovým plastikám patrí socha Ma’díkariba (5. – 4. stor. pred n. l.) z chrámu v Ma’ribe (hlavné mesto sabejského kráľovstva), ktorý bol stvárnený spôsobom pripomínajúcim gréckeho hrdinu Herakla (napr. cez plecia prehodená levia koža, na hrudi zviazaná labami). Podarilo sa odkryť iba málo fragmentov nástennej maľby, napr. v Šabve (hlavné mesto kráľovstva Hadramaut) v paláci z 3. stor. n. l.

Prijatie islamu 628 v Jemene malo zásadný vplyv aj na vývoj umenia, islamské umelecké pravidlá vychádzali z domácej tradície. Jemenský textil (z bavlny i z hodvábu) bol pre svoju vysokú kvalitu cenený už v predislamskom období a jeho obľúbenosť pretrvala aj po dobytí územia Arabskou ríšou a po nástupe islamu. Mimoriadnej priazni sa tešil u panovníkov dynastie Umajjovcov. V 1. polovici 13. stor. sa v Jemene začalo obdobie vlády Rasúlovcov (1229 – 1454), počas ktorého Jemen zaznamenal kultúrny i hospodársky rozkvet. V tom čase sa rozvíjala literatúra i rôzne vedné oblasti (napr. medicína), postavilo sa viacero významných stavieb. Pre celý región boli typické zdobené drevené dvere, okenné rámy ap., máloktoré sa však (vzhľadom na netrvácny charakter materiálu) zachovali. Do sakrálnych stavieb sa umiestňovali aj drevené kenotafy a mimbáry. Kenotaf v Abharovej mešite v Saná (1748) je bohato zdobený vyrezávaným geometrickým a arabeskovým dekorom.

Polovica 70. rokov 20. stor. bola charakteristická vznikajúcim jemenským modernizmom, mnohí mladí umelci dostali možnosť študovať v zahraničí. R. 1987 bola v meste Saná otvorená prvá galéria v Jemene, ktorá usporadúvala výstavy jemenského i zahraničného umenia. Významnú úlohu v modernizácii umeleckého života má Spoločnosť jemenských umelcov, ktorá usporadúvala výstavy výtvarných umelcov. Spolu s ekonomickými a sociálnymi zmenami postupne dochádza k zániku mnohých tradičných remesiel.