Jelinek, Hanns

Jelinek, Hanns, 5. 12. 1901 Viedeň – 27. 1. 1969 tamže — rakúsky skladateľ, hudobný teoretik a pedagóg. Študoval u F. Schmidta, A. Berga a A. Schönberga. Od 1930 vyučoval teoretické predmety a od 1958 aj kompozíciu na Hudobnej akadémii vo Viedni; 1965 profesor. V ranej tvorbe nadviazal na princípy neskorého romantizmu, od 1930 rozvíjal a teoreticky presadzoval dvanásťtónovú kompozičnú techniku (→ dodekafónia), ktorú od 1935 vo svojej tvorbe výlučne používal (s výnimkou populárnej hudby), najdôslednejší predstaviteľ dodekafonickej školy v 1. polovici 20. stor. V kompozičnom rukopise asimiloval štýlové prvky tvorby P. Hindemitha a džezu. Autor symfonickej, vokálno-inštrumentálnej, komornej a filmovej hudby, napr. 13 kleine Lieder für Gesang und Klavier (1919 – 27), Praeludium, Passacaglia und Fuge pre komorný orchester (1922), Suite für Streichorchester (1931), Zwölftonwerk (1947 – 52) a Sinfonia brevis (1948 – 50), Sonáta pre husle (1956), Zehn zahme Xenien pre husle a klavír (1960), Rai Buba Etüde pre klavír a veľký orchester (1962), ako aj dvojzväzkovej teoretickej práce Úvod do dvanásťtónovej kompozície vrátane dodatkov (Anleitung zur Zwölftonkomposition nebst allerlei Paralipomena, 1952 – 58). Nositeľ viacerých vyznamenaní.