jazykové hry

jazykové hry — termín, ktorý do jazykovedy a filozofie jazyka zaviedol L. Wittgenstein na označenie komunikačných jednotiek tvorených jazykovým znakom (jazykovým výrazom) a špecifickou súvislosťou, v ktorej sa tento znak použije; rad jazykových vyjadrení spojených s určitou vonkajšou situáciou a zväčša aj s istou činnosťou. Wittgenstein pritom vychádzal z názoru, že samotné používanie jazyka predstavuje ľudskú aktivitu neoddeliteľne spojenú s najrozličnejšími ďalšími aktivitami; človek používa jazyk tak, že v ňom hrá hry (aj samotné učenie sa jazyka u dieťaťa je jazyková hra). Ide teda o chápanie významu výrazov v súvislosti s ich použitím v jednotlivých jazykových hrách, neexistuje jazyk s pravidlami aplikovateľnými na všetky rozmanité oblasti. Idea jazykovej hry je založená na tom, že zmysel nejakej vety sa nevyvodzuje z faktu, ktorý veta prostredníctvom seba vyjadruje, ale zo systému viet tvoriacich samotný jazyk. Jazyková hra tak predstavuje celok skladajúci sa z jazyka a z činností, do ktorých je votkaný. Jazykové hry tvoria systém dorozumievania, ktorý sa podobá bežne hranej hre, sú podobné sociálnym hrám, pretože aj pri nich sa človek riadi určitými pravidlami. Ale spôsob riadenia sa pravidlami pri jazykových hrách je v niektorých ohľadoch odlišný od spôsobu riadenia sa pravidlami pri sociálnej hre. Pravidlá jazykových hier sú skôr implicitné, vágne a otvárajú priestor zmysluplnosti. Pojem jazykové hry sa stal východiskom teórie rečových aktov ako jadra lingvistickej pragmatiky.