jazdiareň
Cisárska jazdiareň (Winterreitschule) v Hofburgu vo Viedni, J. E. Fischer z Erlachu, 1729 – 35, grafika z prvej štvrtiny 19. storočia
jazdiareň — priestor vyhradený na jazdenie. Jeho povrch je zrovnaný a upravený tak, aby bol pevný (ale nie tvrdý), primerane vlhký (kvôli zabráneniu prašnosti) a ohradený tak, aby sa kôň nemohol natlačiť na ohradu. Máva rôzne rozmery, štandardne 40 × 20 m a viac, ale nemusí mať vždy tvar pravidelného štvoruholníka. Ak je priestor jazdiarne krytý, ide o jazdeckú halu alebo krytú jazdiareň, ktorá býva prevádzkovaná celoročne alebo len v zime (preto sa niekedy nazýva aj zimná jazdiareň). Krytá jazdiareň je zväčša jednoduchá, pomerne rozľahlá krytá stavba bez vnútorných priečok a bez výzdoby, s oknami umiestnenými v hornej časti stien (aby sa koňom nedostalo do očí priame slnečné svetlo). Obvykle sa tam nachádzala aj galéria (tribúna) určená na pozorovanie výcviku.
Najstaršie kryté jazdiarne boli postavené v 16. stor. v Taliansku. V 18. stor. vznikli v Európe viaceré jazdiarne, ktoré sú spojené najmä s dvornou kultúrou. Často išlo o náročne poňaté, bohato zdobené stavby, ktoré boli navrhnuté významnými architektmi a boli súčasťou barokových zámkov a palácových komplexov. Slúžili na cvičenie mnohých koní a jazdcov a mohli pojať množstvo divákov (niekedy sa tam odohrávali verejné vystúpenia).
K najvýznamnejším jazdiarňam patria cisárska jazdiareň v Hofburgu vo Viedni (Winterreitschule; 1729 – 35, navrhnutá J. E. Fischerom z Erlachu), jazdiareň vo Versailles (1679 – 86, J. Hardouin-Mansart) a kráľovská jazdiareň v Turíne (La Venaria Reale; 1720 – 29, F. Juvarra). Baroková zimná jazdiareň vznikla 1767 aj na Bratislavskom hrade podľa návrhu J. Hillebrandta (zanikla pri požiari hradu 1811).