jaskyňa

jaskyňa — podzemná dutina vo vrchnej časti zemskej kôry, ktorá bola vytvorená prirodzenými procesmi, je dostupná človeku a jej dĺžka nie je menšia než 2 m; za jaskyňu sa nepovažujú človekom vytvorené podzemné priestory (pivnice, studne, banské diela) ani drobné prírodné dutiny a diery, do ktorých sa dospelý človek nedostane. Jaskyne sa členia podľa rôznych kritérií, najčastejšie podľa genetického typu na syngenetické a epigenetické.

Syngenetické (prvotné, primárne) jaskyne sa utvárali zároveň so vznikom okolitej horniny, patrí k nim napr. lávová jaskyňa, ktorá vznikla v lávovom prúde odtečením tekutej lávy spod stuhnutej povrchovej kôry, alebo travertínová kráterová jaskyňa.

Epigenetické (druhotné, sekundárne) jaskyne sa utvárali až po vzniku okolitej horniny, napr. jaskyňa vytvorená chemickým rozpúšťaním (korózna jaskyňa), fluviokrasová (riečna) jaskyňa, rozsadlinová jaskyňa, jaskyňa vytvorená mechanickým zvetrávaním a abrázna jaskyňa (príbojová). Najrozšírenejšou epigenetickou jaskyňou je krasová jaskyňa, ktorá vzniká v krasových horninách (vápenec, travertín, sadrovec, kamenná soľ, menej dolomit, magnezit) rozpúšťacou činnosťou zrážkovej vody obohatenej CO₂. V prípade koróznych jaskýň korózia zvyčajne postupuje po zlomoch (zlomová jaskyňa, zlomovo-korózna jaskyňa). Podzemné dutiny, ktoré boli vytvorené rozpúšťaním hornín a neskôr sa rozširovali tečúcimi vodami alebo opadávaním hornín v nich, sa nazývajú fluviokrasové jaskyne. V nekrasových horninách (andezit, bazalt, kremenec, pieskovec a i.) vznikajú jaskyne napr. zosunutím horninových blokov, vyvetrávaním na vrstevných plochách alebo sopečnou činnosťou a nazývajú sa pseudokrasové. Vo fluviokrasových jaskyniach prenikanie povrchových vôd po puklinách do stále nižších úrovní a ich rozpúšťacia schopnosť (sú slabými kyselinami) spôsobujú, že priestory jaskýň sa postupne prehlbujú. V hlbších dutinách pri nepretržitom dlhodobom odkvapkávaní mineralizovanej vody dochádza k úniku CO₂, pričom sa postupne tvorí jaskynný sinter a rôzne krasové formy (stalaktity, stalagmity, stalagnáty a i.). Podľa systému výmeny vzduchu sa jaskyne rozdeľujú na statické a dynamické. Statické jaskyne majú väčšinou len jeden otvor a ich mikroklíma je po celý rok konštantná, čo je charakteristické napr. pre väčšinu ľadových jaskýň (dno jaskyne smerom od otvoru klesá, a preto sa v nej udržiava po celý rok studený vzduch s teplotou okolo bodu mrazu, napr. Dobšinská ľadová jaskyňa). Dynamické jaskyne majú zvyčajne viac otvorov umožňujúcich cirkuláciu vzduchu, a teda i zmenu jaskynnej mikroklímy v závislosti od vonkajších podmienok.

Jedna alebo viacero navzájom spojených jaskýň tvorí jaskynný systém (ak ním preteká rieka, nazýva sa riečny jaskynný systém). Po prepadnutí sa stropu vznikajú krasové depresie (→ krasová jaskyňa). Štúdiom jaskýň sa zaoberá speleológia. Územie Slovenska je bohaté najmä na krasové jaskyne vytvorené v mezozoických vápencoch (napr. Demänovský jaskynný systém), v súčasnosti je evidovaných viac než 6 400 jaskýň. Ochranu jaskýň zabezpečuje Správa slovenských jaskýň, ktorá zároveň spravuje 12 pre verejnosť sprístupnených jaskýň (Belianska jaskyňa; Bystrianska jaskyňa; Demänovská jaskyňa slobody a Demänovská ľadová jaskyňa, → Demänovské jaskyne; Dobšinská ľadová jaskyňa, Domica, Driny, Gombasecká jaskyňa, Harmanecká jaskyňa, Jasovská jaskyňa, Ochtinská aragonitová jaskyňa, Važecká jaskyňa), ďalšie turisticky sprístupnené jaskyne (napr. Bojnická hradná jaskyňa, Krásnohorská jaskyňa) sú v správe iných subjektov. Všetky jaskyne v Slovenskej republike sú prírodnými pamiatkami, najvýznamnejšie z nich boli vyhlásené za národné prírodné pamiatky. R. 1995 boli Jaskyne Slovenského krasu a Aggteleckého krasu (jaskyne na území Slovenska a Maďarska) zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO (zápis doplnený 2000, spolu je zapísaných 54 jaskýň nachádzajúcich sa na území Slovenska, napr. Domica, Gombasecká jaskyňa, Jasovská jaskyňa a Ochtinská aragonitová jaskyňa). Do Zoznamu mokradí medzinárodného významu boli zapísané jaskyňa Domica (2001) a jaskyne Demänovskej doliny (2006) ako vzácne zachované podzemné mokrade.

Vo vchodových častiach niektorých jaskýň sa vyskytujú rôzne druhy húb a machorastov, napr. rebríčkovec stromkovitý (Climacium dendroides), ploník stenčený (Polytrichum formosum), laločnatka štvordielna (Pressia quadrata), bradatka obyčajná (Barbilophozia barbata), lupeňovec kužeľovitý (Conocephalum conicum), brehovka obyčajná (Pellia epiphylla) a katarínka vlnkatá (Atrichum undulatum), zo živočíšnej ríše rôzne formy kavernikolných živočíchov (→ kavernikol) trvalo žijúcich v podzemných dutinách (→ troglobiont), napr. severoamerický druh kôrovca Cambarus setosus alebo pavúka Neoleptoneta myopica. Dočasne (pre úkryt či potravu; → troglofil) sa v niektorých jaskyniach vyskytujú napr. troglofilný chrobák z čeľade bystruškovité behúnik (Duvalius microphthalmus), pavúk Meta menardi, z netopierov druh podkovár juž. (Rhivolophus euryale) a lietavec sťahovavý (Miniopterus schreibersii); živočíchy sa môžu v jaskyniach vyskytnúť aj náhodne (→ trogloxén). Jaskyne a skalné prístrešky (→ abri) mali veľký význam z hľadiska evolúcie človeka a v súčasnosti sú významnými paleontologickými a archeologickými náleziskami. Pozostatky australopitov, bezprostredných živočíšnych predchodcov rodu Homo, sa do jaskýň (napr. Kromdraai, Sterkfontein, Swartkrans a Taung v Južnej Afrike) dostávali náhodne (pádom, prinesením vodou alebo zvieratami). Predstavitelia rodu Homo však už v jaskyniach sídlili, vyrábali nástroje, hľadali a porciovali korisť (napr. Amud a Kebara v Izraeli, Čou-kchou-tien v Číne, Domica na Slovensku, Fontéchevade vo Francúzsku, Šipka a Švédův stůl v Česku), pochovávali zosnulých (napr. Amud, Kebara, Skhul a Tabun v Izraeli, Cro-Magnon, La Chapelle-aux-Saints a La Ferrassie vo Francúzsku, Grimaldské jaskyne v Taliansku, Petralona v Grécku a Tešik-Taš v Uzbekistane), hádzali do nich obete a vykonávali v nich rituály (napr. v Sima de los Huesos v Španielsku a v Majdovej-Hraškovej jaskyni na Slovensku); väčšina pozostatkov rodu Homo sa však do jaskýň dostala za neznámych okolností (napr. Engis v Belgicku, Krapina a Vindija v Chorvátsku). Jaskyne sa často využívali napr. na ustajnenie dobytka, ťažbu nerastných surovín (jaskyňa Výpustek v Česku) a utajenie vojenských objektov (Výpustek, Býčí skála a Kůlna v Česku), v minulosti aj na nelegálnu činnosť, napr. ako úkryt zbojníkov (Čertova jaskyňa na Slovensku) alebo ako peňazokazecké dielne (Špaňopoľská jaskyňa na Slovensku). V niektorých jaskyniach sa zachovali umelecky mimoriadne hodnotné doklady jaskynného umenia (napr. jaskynné maľby v jaskyni Altamira v Španielsku, Lascaux a Madeleine vo Francúzsku; → paleolit), využívali sa aj ako chrámy (→ jaskynný chrám, → skalná architektúra). V období renesancie a baroka boli obľúbené umelé jaskyne (→ grota), ktoré tvorili súčasť záhrad a parkov. Čisté a vlhké ovzdušie jaskýň s mikroskopickými časticami vápnika a horčíka priaznivo pôsobí na dýchacie cesty človeka, preto sa jaskyne v súčasnosti okrem turistiky využívajú napr. aj na speleoterapiu.