Jasieński, Bruno

Jasieński [-šeň-], Bruno, vlastným menom Wiktor Bruno Zysman, pseudonymy Chevalier de Faux Pas, de Magog, la von Tamten, poète inconnu, 17. 7. 1901 Klimontów, Svätokrížske vojvodstvo – 17. 9. 1938 popravisko Kommunarka pri obci Butovo, dnes súčasť Moskvy — poľský spisovateľ. Pochádzal z rodiny so židovskými koreňmi (otec konvertoval na protestantizmus), matka bola poľská šľachtičná. Počas 1. svetovej vojny žili v Rusku. Od 1918 študoval polonistiku, právo a filozofiu na univerzite v Krakove, kde 1919 založil futuristickú skupinu Pod Katarynką. R. 1925 – 29 korešpondent poľského denníka Wiek Nowy (Nové storočie) v Paríži, spolupracoval s novinami L’Humanité, za činnosť vo Francúzskej komunistickej strane vypovedaný z Francúzska, od 1929 žil v ZSSR, 1937 uväznený a po politickom procese popravený zastrelením, 1956 rehabilitovaný.

Predstaviteľ poľského futurizmu, s A. Sternom spolutvorca futuristických manifestov Manifest poľskému národu za okamžitú futurizáciu života (Do narodu polskiego. Manifest w sprawie natychmiastowej futuryzacji życia, 1921), Manifest futuristickej poézie (Manifest w sprawie poezji futurystycznej, 1921) a časopisu Nôž v bruchu (Nuż w bżuhu, 1921) vydaného vo forme plagátu. Spolupracoval s avantgardnými časopismi Zwrotnica (Výhybka) a Almanach Nowej Sztuki (Almanach nového umenia), od 1923 aj s ľavicovými časopismi Trybuna Robotnicza (Robotnícka tribúna) a Nowa Kultura (Nová kultúra). V prvej básnickej zbierke Topánka v gombíkovej dierke (But w butonierce, 1921) ovplyvnenej ruským egofuturizmom (Igor Severianin, *1887, †1941) vyjadril obdiv k modernej technike, odmietol literárne tradície a experimentoval s veršom (fonetický pravopis, uvoľňovanie logických väzieb verša). V neskorších dielach, napr. v poéme Pieseň o hlade (Pieśń o głodźe, 1922) ovplyvnenej V. V. Majakovským, využil zvukovú podobu slova a úderný rytmus, v poéme o vodcovi sedliackeho povstania 1846 Spev o Jakubovi Szelovi (Słowo o Jakubie Szeli, 1926; sfilmovaná napr. 1958, réžia Lidia Zamkowová, Zamkow) marxisticky analyzoval udalosti vzbury, pričom zlúčil prvky ľudovej obraznosti s futuristickými zvukovými inováciami. Vo fantastickom alegorickom románe Pálim Paríž (rus. Ja žgu Paríž, 1928; poľ. Palę Paryż, 1929) prostredníctvom prvkov antiutópie a schematizácie podal obraz zániku kapitalizmu symbolizovaného Parížom. Autor politickej grotesky Ples manekýnov (rus. Bal manekenov, vydaná 1931, uvedená 1933; poľ. Bal manekinów, 1957; sfilmovaná napr. 1961, réžia Zygmunt Hübner), budovateľského románu Človek mení kožu (rus. Čelovek meňajet kožu, 2 časti, časopisecky 1932 – 33, knižne 1932 – 34; poľ. Człowiek zmienia skórę, 1934; slov. 1958), poviedky Udatnosť (rus. Mužestvo, 1935; poľ. Męstwo vo výbere Nohy Izoldy Morganovej a ďalšie diela, Nogi Izoldy Morgan i inne utwory, 1966) a nedokončeného románu s politickou špionážnou zápletkou Spiknutie ľahostajných (rus. Zagovor ravnodušnych, napísaný 1937, vydaný časopisecky 1956, knižne 1957; poľ. Zmowa obojętnych, časopisecky 1956, knižne 1962). Prekladal z ruskej literatúry (I. G. Erenburg).