japonské éry

japonské éry — pôvodne osobitný letopočet používaný v Japonsku, založený na idei prevzatej z Číny, podľa ktorej cisár (tennó) je pánom času, a preto musí vyhlasovať aj jednotlivé éry (cisárske éry), pri ktorých sa roky vždy začínajú počítať odznova (od ich vyhlásenia). Podnetom na vyhlásenie novej éry bola spravidla významná udalosť, nástup panovníka na trón, šťastné znamenie, ale aj prírodná pohroma alebo nešťastná udalosť. Podľa tohto pôvodného pravidla mohol jeden cisár vyhlásiť i niekoľko ér. Názov éry (nengó) bol zostavený zo sinojaponského čítania dvoch znakov vyjadrujúcich jej myšlienku a z vybraných klasických čínskych textov. Napriek tomu, že éry vyhlasovali panovníci (aby sa tak potvrdila ich platnosť), navrhovali ich zvyčajne učenci a prerokúvali vysokí šľachtici. Historicky prvou japonskou érou bola Taika (Veľká zmena) vyhlásená 645 cisárom Kótokuom (vládol 645 – 654). Éry sa systematicky začali vyhlasovať až 701 po zavedení zákonníka Taihó (Veľký poklad). R. 1868 sa pri nástupe cisára Mucuhita na trón a pri vyhlásení cisárskej éry Meidži stanovilo, že počas vlády jedného cisára môže byť éra vyhlásená iba jedenkrát, a to pri nástupe nového panovníka na trón, po jeho smrti sa jej názov stane jeho posmrtným menom (→ japonský cisár). Napriek tomu, že 1872 bol v Japonsku zavedený gregoriánsky kalendár, letopočet založený na princípe vyhlasovania cisárskych ér sa používa dodnes; v súčasnosti je to éra Heisei (Nastolenie mieru), ktorá sa podľa gregoriánskeho kalendára začala nástupom cisára Akihita na trón (7. január) a bola vyhlásená 8. januára 1989; → Japonsko, tabubľka Japonské obdobia a do nich patriace cisárske éry.