japonistika

Text hesla

japonistika [vl. m.], aj japonológia — časť orientalistiky zaoberajúca sa skúmaním japonského jazyka, literatúry, dejín a kultúry Japonska. Je orientovaná skôr filologicko-historicky a sprístupňuje japonské jazykové pramene. Do začiatočného obdobia japonistiky sa zaraďujú práce Luísa Fróisa (*1532, †1597), Joãa Rodriguesa (*okolo 1561, †1634) a Engelberta Kaempfera (*1651, †1716), významným prínosom sú aj diela Williama Georgea Astona (*1841, †1911), Ernesta Masona Satowa (*1843, †1929), Basila Halla Chamberlaina (*1850, †1935) a Jamesa Curtisa Hepburna (*1815, †1911), ktorý je autorom rozšírenej metódy transkripcie japončiny založenej na anglickej fonetike a prvého japonsko-anglického slovníka Japanese and English dictionary: with an English and Japanese index (1867). Prvé preklady z japonskej literatúry boli vydané 1847 (August Pfitzmaier, *1808, †1887). Významný bol aj výskum kultúry Ainuov, ktorému sa venovali britský misionár John Batchelor (*1854, †1944) a poľský antropológ Bronisław Piłsudski (*1866, †1918). Zakladateľom modernej japonistiky bol Karl Florenz (*1865, †1939). V období Meidži podnietilo ďalší vývoj japonistiky založenie Japonskej ázijskej spoločnosti (The Asiatic Society of Japan) 1872 v Jokohame a 1873 Nemeckej spoločnosti pre prírodnú a národopisnú vedu východnej Ázie (Deutsche Gesellschaft für Natur- und Völkerkunde Ostasiens) v Tokiu. Po 2. svetovej vojne sa japonistike venovali nemeckí vedci Oscar Benl (*1914, †1987), Horst Hammitzsch (*1909, †1991) a Wolfgang Hadamitzki (*1941) a izraelský lexikograf Jack Halpern (*1946). K významným americkým japonistom sa zaraďujú autor štvorzväzkovej antológie dejín japonskej literatúry Donald Lawrence Keene (*1922) a lexikograf Andrew Nathaniel Nelson (*1893, †1975), ktorý vydal jeden z najpoužívanejších japonských znakových slovníkov The Modern Reader’s Japanese-English Character Dictionary (1962). K významným českým japonistom patria Zdeňka Vasiljevová-Schäfflerová (*1935, †2004), Vlasta Hilská (*1909, †1968), Vlasta Winkelhöferová (*1932), Ivan Krouský (*1933, †2007), Zdenka Švarcová (*1942) a Jan Sýkora (*1961).

Na Slovensku vznikol 1960 Kabinet orientalistiky (dnes Ústav orientalistiky) SAV. R. 1961 – 2002 bol jeho riaditeľom zakladateľ slovenskej japonistiky V. Krupa, ktorý popri bohatej vedeckej a publikačnej činnosti v oblasti orientálnej jazykovedy, jazyka a kultúry Polynézie i typológie vydal aj preklady z japonskej literatúry, napr. výber z japonského folklóru Chlapec z broskyne (1969) a Japonské mýty Kodžiki (1979). K významným slovenským japonistom patrí aj Karol Kuťka (*1951), ktorý sa venuje štúdiu moderných dejín Japonska a výskumu i prekladu modernej japonskej literatúry (Hiró Onoda: Moja tridsaťročná vojna, 1981; J. Mišima: Smäd po láske, 1988). R. 1986 sa na Filozofickej fakulte UK v Bratislave po prvýkrát otvorilo štúdium japonského jazyka a 1994 zásluhou Štefana Pecha (*1958) oficiálne vznikla Katedra východoázijských štúdií, ktorá je v súčasnosti jediným akademickým pracoviskom na Slovensku, kde možno študovať japonský jazyk. K slovenským prekladateľom japonskej literatúry patria poetka Eva Lukáčová (*1965), ktorej preklady japonských básnikov (K. Abe; B. Jošimotová; Mači Tawara,*1962; Džiró Nitta, *1912, †1980) boli vydané časopisecky 1993 – 99, a Ivan Rumánek (*1967), ktorý sa špecializuje na klasickú japonskú poéziu (Kvety srdca, 2004; Japonská dráma nó, 2010). Básnik K. Strmeň preložil do slovenčiny zbierku heianskej poézie Kokinšú (1998) a Jana Šoucová (*1975) napísala učebnicu japonského zdvorilostného jazyka Sociolingvistický aspekt zdvorilej komunikácie v japončine (2004).

Text hesla

japonistika [vl. m.], aj japonológia — časť orientalistiky zaoberajúca sa skúmaním japonského jazyka, literatúry, dejín a kultúry Japonska. Je orientovaná skôr filologicko-historicky a sprístupňuje japonské jazykové pramene. Do začiatočného obdobia japonistiky sa zaraďujú práce Luísa Fróisa (*1532, †1597), Joãa Rodriguesa (*okolo 1561, †1634) a Engelberta Kaempfera (*1651, †1716), významným prínosom sú aj diela Williama Georgea Astona (*1841, †1911), Ernesta Masona Satowa (*1843, †1929), Basila Halla Chamberlaina (*1850, †1935) a Jamesa Curtisa Hepburna (*1815, †1911), ktorý je autorom rozšírenej metódy transkripcie japončiny založenej na anglickej fonetike a prvého japonsko-anglického slovníka Japanese and English dictionary: with an English and Japanese index (1867). Prvé preklady z japonskej literatúry boli vydané 1847 (August Pfitzmaier, *1808, †1887). Významný bol aj výskum kultúry Ainuov, ktorému sa venovali britský misionár John Batchelor (*1854, †1944) a poľský antropológ Bronisław Piłsudski (*1866, †1918). Zakladateľom modernej japonistiky bol Karl Florenz (*1865, †1939). V období Meidži podnietilo ďalší vývoj japonistiky založenie Japonskej ázijskej spoločnosti (The Asiatic Society of Japan) 1872 v Jokohame a 1873 Nemeckej spoločnosti pre prírodnú a národopisnú vedu východnej Ázie (Deutsche Gesellschaft für Natur- und Völkerkunde Ostasiens) v Tokiu. Po 2. svetovej vojne sa japonistike venovali nemeckí vedci Oscar Benl (*1914, †1987), Horst Hammitzsch (*1909, †1991) a Wolfgang Hadamitzki (*1941) a izraelský lexikograf Jack Halpern (*1946). K významným americkým japonistom sa zaraďujú autor štvorzväzkovej antológie dejín japonskej literatúry Donald Lawrence Keene (*1922) a lexikograf Andrew Nathaniel Nelson (*1893, †1975), ktorý vydal jeden z najpoužívanejších japonských znakových slovníkov The Modern Reader’s Japanese-English Character Dictionary (1962). K významným českým japonistom patria Zdeňka Vasiljevová-Schäfflerová (*1935, †2004), Vlasta Hilská (*1909, †1968), Vlasta Winkelhöferová (*1932), Ivan Krouský (*1933, †2007), Zdenka Švarcová (*1942) a Jan Sýkora (*1961).

Na Slovensku vznikol 1960 Kabinet orientalistiky (dnes Ústav orientalistiky) SAV. R. 1961 – 2002 bol jeho riaditeľom zakladateľ slovenskej japonistiky V. Krupa, ktorý popri bohatej vedeckej a publikačnej činnosti v oblasti orientálnej jazykovedy, jazyka a kultúry Polynézie i typológie vydal aj preklady z japonskej literatúry, napr. výber z japonského folklóru Chlapec z broskyne (1969) a Japonské mýty Kodžiki (1979). K významným slovenským japonistom patrí aj Karol Kuťka (*1951), ktorý sa venuje štúdiu moderných dejín Japonska a výskumu i prekladu modernej japonskej literatúry (Hiró Onoda: Moja tridsaťročná vojna, 1981; J. Mišima: Smäd po láske, 1988). R. 1986 sa na Filozofickej fakulte UK v Bratislave po prvýkrát otvorilo štúdium japonského jazyka a 1994 zásluhou Štefana Pecha (*1958) oficiálne vznikla Katedra východoázijských štúdií, ktorá je v súčasnosti jediným akademickým pracoviskom na Slovensku, kde možno študovať japonský jazyk. K slovenským prekladateľom japonskej literatúry patria poetka Eva Lukáčová (*1965), ktorej preklady japonských básnikov (K. Abe; B. Jošimotová; Mači Tawara,*1962; Džiró Nitta, *1912, †1980) boli vydané časopisecky 1993 – 99, a Ivan Rumánek (*1967), ktorý sa špecializuje na klasickú japonskú poéziu (Kvety srdca, 2004; Japonská dráma nó, 2010). Básnik K. Strmeň preložil do slovenčiny zbierku heianskej poézie Kokinšú (1998) a Jana Šoucová (*1975) napísala učebnicu japonského zdvorilostného jazyka Sociolingvistický aspekt zdvorilej komunikácie v japončine (2004).

Zverejnené v novembri 2013.

citácia

Japonistika [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-12]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/japonistika